Na Nepálsku nôtu

8. september 2015 | Pridal: Viac

„Aj tisícmíľová cesta sa musí začať prvým krokom.“
Lao-C’

„Oči sa boja, nohy to zvládnu.“
Moja babka

Foto: Vojtech Rušín

Foto: Vojtech Rušín

Po zhruba mesačnom striedavom strácaní a nachádzaní sa v Indii sa nesúrodý, no pomerne všestranný ansámbl cestovateľov, zložený z troch geografov a jedného právnika, rozhodol vyskúšať si dvojvstupovosť svojich indických víz a navštíviť Nepál, krajinu nebotyčných vrcholov, ktorú som si snáď od nepamäti so železnou pravidelnosťou mýlil s Tibetom. Asi kvôli tomu filmu.

Zdevastovaní nekonečným, vyše 24-hodinovým presunom v neutíchajúcom daždi, kde som si kvôli cícerkom pretekajúcej vody cez strechu autobusu vyskúšal v koľkých rôznych variáciách sa vlastne dá sedieť na pol metri štvorcovom, sme sa skoro ráno konečne ocitli v Pokhare, jednom z najväčších nepálskych miest, beznádejne v zajatí masívu Himalájí. Akékoľvek horstvo je momentálne skôr myslené, ako videné, keďže sme si so sebou priniesli nepriehľadnú stenu mrakov. Očakávaný gýčovitý pohľad z pohľadníc (boli veľmi kreatívne – nástup z nástupišťa, skok zo skokanského, pád s padákom…) nahradil „trt makový“. Navyše nám všetko zmoklo. Začína ľúty boj proti vysokohorskej vlhkosti, v ktorom sušíme, kde sa dá. Najstarší člen našej výpravy Lung po menšom gastronomickom prešľape vyzerá, že ak sa do polhodinky neocitne v horizontálnej polohe, tak si posteľ vystružliká aj sám z prvého smreku, či čo to tu vlastne rastie. Veľkodušne ho nechávame spať a vyberáme sa na prieskum.

Už od prvých nesmelých krôčikov mi atmosféra Nepálu pripadala ľudsky omnoho uvoľnenejšia ako v Indii. Hranicu, kde by sme dostali štempeľ do pasu sme museli takmer hľadať a mám taký pocit, že by som sa do krajiny dostal aj s plnými vreckami plutónia a reklamou na čínsky jadrový program. Tesne za hranicou si ľudia niekedy až ostentatívne užívajú sekulárnu neviazanosť. Ženy sa už neobliekajú vyslovene len do sárí a aj pivko je častejšou položkou na pultoch obchodov. Nepálci sa ukazujú byť o čosi dôveryhodnejší, čo sa týka informácií (ošmeknúť sa nás snaží možno iba menšia polovica – ak niečo také v tomto fyzikálnom vesmíre existuje) a o čosi férovejší, no zároveň neústupčivejší, čo sa týka zjednávania cien.

Ako to už pri skvelých zážitkoch býva, často bývajú precízne premyslené, dobre načasované a naplánované. OK, tentokrát nie. Chceli sme ísť do hôr, na poriadny trek – Annapurna Base Camp. Na vybavenie všetkých formalít sme mali sotva pár hodín. Tik-tak!

Z finančných dôvodov sme sa snažili obísť všetkých sprostredkovateľov a vybaviť si povolenie na vstup do národného parku svojpomocne. Pupkáč na úrade zo seba vypupkatil „Nie, sami nie“. Po kyvadlovom pendlovaní od čerta k diablovi sme nakoniec horko-ťažko vybavili povolenie. Až potom nám to doklaplo – veď my vlastne ideme do základného tábora Annapurny. Celkom vysoko. Vraj je tam sneh. Podľa šerpov 8-dňový trek. Ja mám čo-to odchodené v našich Tatrách, Matrách, Fatrách a tretrách, no moje vetché (čítaj mužné a dobre stavané) telo sa dostalo nad 4000 m iba ak lietadlom alebo fantáziou po pár pivách. Nehovoriac o tom, že moja najteplejšia vec je niečo, čo vzdialene pripomína flanelku, nie je ani moja a do konca výletu ju samozrejme niekde stratím. Poznatok, že ceny trekových vecí sú tu asi tretinové spôsobí, že sladkastému a vábivému závanu mamonu neodolajú ani najodolnejší z nás a pod maskou neodvratných potrieb sa napokon vydávame na nákupný exodus.

Zrážaní únavou, no bičovaní adrenalínom a po rozfúkaní mrakov poháňaní nádhernými výhľadmi na špicatý vrchol skoro sedemtisícovky Machapucharé zrkadliacej sa v jazere, napodiv fungujeme a aj proti nepriazni osudu (čítaj podcenenia situácie) si v priebehu niekoľkých desiatok minút od užasnutej tety v trekovom shope požičiavame všetko od stanov, spacákov, cez ťažké boty až po protisnehové návleky. Plynové bomby, variče, cestoviny, vifónky, müsli zmesi pre horalov, konzervy, a o piatej ráno s plnou poľnou na pleciach vyrážame.
Škrtám: najlepšie nápady vznikajú z nevedomosti. Ak by sme naozaj vedeli, čo všetko potrebujeme, asi by sme to neriešili.

Kedykoľvek zavriem oči a spomeniem si na cestu z dedinky Nayapul na vrchol (teda môj vrchol), viem si vybaviť veľmi veľa. Pôvodne som chcel napísať každý kamienok. Ale nenapíšem, toto je vážna vec. Kvôli drahému vybaveniu – tri eurá na deň za zapožičanie výstroja sú luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť užívať dlho, a vrtkavému počasiu (spomínal som, že nám hlásili zväčša dážď? Ďalší aspekt našej bezhlavosti) sme na trek nemohli obetovať veľa dní, a tak sa z časových dôvodov fotenie stalo pomerne problematickým bremenom. Preto som fotil najmä očami. Zavriem ich a vidím roztrúsené domčeky z prvého trekového dňa s kamennými strieškami, kvetmi dúhových farieb a pomarančovníkmi. Mávam hlúčiku detí idúcich oproti niekoľko kilometrov do „triedy“, kde sú stenami len nebotyčné svahy himalájskych vrchov a do zošitov im nesvieti neón, ale pravé nefalšované slniečko. Vidím kľukatý chodník hadiaci sa niekedy priamo cez záhrady nízkych chatrčiek lemovaný nekonečnými kaskádovitými terasami s nasadenými plodmi od výmyslu sveta len potvrdzujúc, že prežiť sa dá naozaj všade. Zdravím domorodca na vozíčku pred svojou chalúpkou, veselo si chillujúceho v 2000 m.n.m. Pristavíme sa pri ňom na kus reči, keď mu už pochodujeme cez záhradku. Na tvári úsmev od ucha k uchu a červenučké oči ako pomlčky. Za ním sa na nízkej plechovej streche suší odhadom niekoľko kíl zelených dôvodov pre smiech a slastné ničnerobenie.

Počasie nás napodiv nezrádza a preto sa už ani nesnažím zakrývať svoje nadšenie za uhladenejšiu vokalizáciu myšlienok ako „Čo ti hrabe?“ a „Čo ti už úplne hrabe?“. Za každým zákutím sa skrýva pohľad, pri ktorom sa musím na okamih zastaviť a cvaknúť to mysľokamerou. Razíme si cestu pralesmi, v ktorých mám chvíľami pocit ako hobiti pri púti Fangornom. Machom obrastené stromy sú na rozdiel od Tolkienovskej Stredozeme ešte doplnené lianami, opicami a bambusmi, pokračujúc ďalej vyššie cestičkou doslova vrezanou do krížov štítov však vegetácie stále ubúda. Nad 4000 m.n.m. už výšku predsa trochu pociťujeme, po pár krokoch človek len lapá po dychu. V duchu si dávam sľub, že sa už nebudem posmievať horolezcom, o ktorých som mal vždy pri sledovaní dokumentov pocit, že idú akosi pomaly a len sa flákajú. Obklopený končiarmi so snežnými čiapočkami, ktoré som dovtedy vídal iba na obrázkoch (teraz na dosah ruky) sa obzriem za seba a niekedy nedokážem uveriť, čoho som schopný. Malý človiečik s malými nožičkami sa dokázal dostať z miesta, ktoré teraz sotva vidí až sem. K Tebe, Veľká hora. Snáď jedine udivené pohľady ostatných turistov pokojne posedávajúcich v ubytovniach ostanú ako pamätník našej bezhlavosti – štýlom plná poľná s vlastným jedlom, stanmi a varičmi sa tu neplahočil naozaj nikto.

Počasie vyšlo geniálne, posledný deň pri zostupe pršalo a odvtedy neprestalo, napokon ktovie, možno prší dodnes. Nezvyknem mať v obľube prvoplánovo motivačné prejavy, no som si istý, že ak by sme si celý trek plánovali a brali do úvahy všetky riziká a potrebné vybavenie, asi by sme to pustili z hlavy a šli radšej checknúť nejaký malý kopček. Takto sa nakoniec oči nezľakli a nohy to zvládli.

Autor: Michal Pačuta, www.kuetzpalin.com

Foto: Vojtech Rušin, Foto z knihy “Poézia ľudskej duše”

Komentáre

Rubrika: Relax