Nelámte nad ľuďmi palicu

11. február 2014 | Pridal: Viac

UM 09-13MIROSLAV LABAŠ (*1961) je zakladateľom a majiteľom spoločnosti Labaš, s.r.o., v súčasnosti najväčšieho domáceho veľkoobchodného a maloobchodného distribútora potravín na Slovensku. Zastrešuje vyše 700 maloobchodných predajní vlastnej značky Fresh v rámci celého územia Slovenskej republiky, dodáva tovar približne 2700 aktívnym veľkoobchodným zákazníkom a zamestnáva viac než 1000 zamestnancov, ktorí svojou prácou dodávajú čerstvé potraviny do tisícov slovenských firiem, reštaurácií a domácností. O jeho životnom príbehu, hlavných manažérskych, ľudských a osobných zásadách, ako aj o víziách do budúcnosti, sa s ním rozprával LADISLAV PAVLÍK.

Aká bola vaša cesta k vybudovaniu firmy, ktorá pôsobí na celom Slovensku?

Nuž, aby som povedal pravdu, mojím pôvodným zámerom vôbec nebolo podnikať! (Smiech.) Mal som bežné, obyčajné detstvo: chodil som na základnú školu v Myslave, odkiaľ som chcel ísť na gymnázium, kam ma však neprijali, keďže sme ako rodina neboli v strane a chodili do kostola. Mama mi ale našla zaujímavú strednú školu – stredné odborné učilište spojov s maturitou. S týmto vzdelaním som sa mal zamestnať na pošte a zastupovať vedúcich na dedinách a v menších mestách. Celú našu triedu tvorili mladí ľudia, ktorých neprijali na lepšie školy, takže pravdepodobne nikto pôvodne nechcel skončiť na pošte. Obidvaja moji bratia sú inžinieri a tak som ani ja nechcel zaostať. Skúsil som sa dostať na Vysokú školu dopravnú, kam ma ale nezobrali, tak som skúsil Technickú univerzitu v Košiciach, no ani tam som skúšky nespravil, keďže som sa na ne nepripravoval.

Bolo pre mňa trochu sklamaním, že žiadna vysoká škola nebola, a tak som nastúpil na poštu za priehradku. Ako malý chlapec som hrával šachy, podarilo sa mi stať sa majstrom Košíc a vo finále som prehral iba jednu partiu. Zavolali ma aj do Lokomotívy, aby som hral pre nich, no tam boli súperi natoľko kvalitní, že som prehral niekoľko partií za sebou a bol som z toho taký rozladený, že som s tým hneď prestal. Párkrát som ešte skúšal hrávať šachy – hrával som po vojne, hrával som za Myslavu a podobne, no nikdy som sa opäť nenaštartoval.

Ako sa teda z pracovníka na pošte a šachistu stal podnikateľ?

Kým som sa dostal k podnikaniu, mal som mnoho povolaní, ale najviac mi pravdepodobne dali nasledujúce, z ktorých som si odniesol tri zásady. Mojím prvým zamestnaním bola práca na pošte, čo sa ale nie celkom zhodovalo s mojou predstavou o živote. Ak by som mal každý deň robiť neustále tú istú robotu, nepáčilo by sa mi to. Takisto sa mi nepáčilo to, keď sme doma mali nedostatok. Často mi rodičia hovorili, že si to či ono nemôžem kúpiť, lebo je to drahé. Hovoril som si: „Veď tie výrobky sú tam pre ľudí! Nemôžu si dovoliť dávať tomu takú obrovskú cenu, aby si to nikto nemohol kúpiť.“ Nuž, hoci mnohé veci boli naozaj drahé, nebol to ten skutočný problém – problémom bolo to, že sme mali málo peňazí. Začal som teda rozmýšľať nad tým, ako by bolo možné veľa zarábať. Povedal som si, že problém nie je v tom, že je niečo drahé, ale v tom, že málo zarábam.

Počas triedenia listov som sa dal do reči s jedným roznášačom telegramov, ktorý mi povedal, že keby som roznášal telegramy, zarobil by som viac a mal k dispozícii auto. Výplata bola skutočne lepšia, dalo sa ušetriť na benzíne a podobne. Povedal som si, že to vyskúšam. Roznášal som telegramy po meste, dostal som služobného Trabanta a bola tam dobrá partia. Vydržal som tam dva roky a naozaj som si zarobil viac, no najviac sa mi páčilo to, že som veľmi dobre spoznal mesto. Vedel som, kde je ktorá ulica a každý dom. Po istom čase ma ale začalo trápiť to, že keď raz budem mať ženu a deti, nebudem spokojný s tým, že budem len doručovateľ telegramov, a hľadal som ďalej.

V socializme sa vedelo, že pracovníci čerpacích staníc a krčmári sa mali dobre. Na pumpu sa mi ale dostať nepodarilo, lebo ich bolo málo a bola to uzavretá komunita, a tak som šiel za vedúcim Jednoty, ktorá vtedy prevádzkovala krčmy, a oslovil ho s tým, že by som rád robil krčmára. Povedal mi, že oceňuje môj záujem, ale voľnú krčmu nemali. Mohol som však začať pracovať v predajni v Košickej Belej, a až sa pre mňa uvoľní miesto v krčme, môžem ísť pracovať tam. Rozhodol som sa ponuku prijať a nastúpil som ako vedúci predajne. Predchádzajúca vedúca mi presne ukázala, ako robiť základné účtovníctvo, inventúru, správu zásob, ako narábať s tržbou, ako objednávať tovar a ani nie po mesiaci som preberal vlastnú predajňu.

Dedina je úplne iný svet ako mesto. Ľudia vás zdravia ako vedúceho, ktorého rešpektujú, poznáte sa s vedúcimi ostatných predajní, s krčmárkou, vedúcou na pošte, pánom farárom, starostom a rôznymi inými významnými miestnymi. Vtedy som prijal moju prvú podnikateľskú zásadu: robiť prácu vždy poriadne. Dobré – alebo zlé – slovo sa šíri mimoriadne rýchlo a ak túto zásadu nedodržiavate, veľmi rýchlo skončíte. Preto som sa snažil objednať do môjho obchodu všetko možné, o čo bol v dedine záujem, dokonca aj šrot, krmivo pre zvieratá alebo žiarovky. Podarilo sa mi to rozbehnúť a asi po roku môjho pôsobenia som z podniku dostal ponuku na vedúceho predajne v Myslave, keďže tamojšia vedúca šla do dôchodku. Ja som to bral ako výzvu – Myslava bola väčšou dedinou, bližšie pri Košiciach, bol som tam doma a bola to samoobsluha s dvomi pokladňami, kde mal vedúci zástupkyňu a tri predavačky. Rád som ponuku prijal.

Medzitým sme sa v lete s priateľom pokúšali dostať cez Juhosláviu do Rakúska. To sme ešte netušili, že zanedlho sa socializmus skončí. No náš pokus nám nevyšiel a tak sme sa bez peňazí vrátili naspäť. Potom som pracoval ako vedúci predajne potravín Jednota na sídlisku Ťahanovce. Tam som bol zamestnaný približne jeden rok a po revolúcii som sa zamestnal vo firme Zoky. V tejto spoločnosti som mal na starosti nákup tovaru a začal som robiť taký „malý veľkoobchod“. Lenže firma mala veľké problémy, tak som si vybavil živnostenský list a skúsil po prvý raz dodávať tovar do predajní prostredníctvom vlastnej firmy.

Šiel som za vedúcou jednej predajne a ponúkol jej, že jej dodám kávu za nižšiu cenu. V tej dobe bola na týchto produktoch marža približne 10%, no ja som robil s maržou 3.3% – sám neviem, prečo som si vybral práve toto číslo, ale fungovalo. Mal som auto, požičal som si peniaze, nakúpil kávu z Popradu, predal som ju a keď som utŕžil peniaze, ihneď som vyrovnal všetky dlhy. Keďže som predtým na pozícii nákupcu pracoval pre zamestnávateľa, ktorý nie vždy urovnával svoje podlžnosti, prijal som druhú zásadu: nikdy nebyť nikomu dlžný. Aj keby som mal zajtra skončiť, všetkých mojich veriteľov vyplatím. U môjho predošlého zamestnávateľa, ktorý mal veľa dlhov, som počul heslá, ktoré sa mi nie vždy páčili: „Dobrý obchod je taký, na ktorom dobre zarobíme, aj keď druhý z toho nemá nič“ a podobne. Obchod by mal byť výhodný pre obe strany: ako by som z neho mohol mať dobrý pocit ja, keď vidím, že na tom ten druhý prerobil?

Tretia zásada znie jednoducho: nikdy nad nikým nelámte palicu. Keď som začal dodávať tovar, predajne skladom často neplatili načas a tie s nimi už po jednom nezaplatení nechceli mať nič spoločné. Mnohí boli takíto „zásadoví“ a doplatili na to, lebo po čase nemali s kým pracovať. Nám to bola voda na mlyn, lebo na ich „neplatičoch“ sme vyrástli. Dohodol som sa s nimi takto: dáme im jeden tovar na splatnosť, ale keď prídeme s ďalším, musia ten predošlý vyplatiť predtým, než im ho zložíme. Dôvera je jadrom obchodu a ak ju neprejavíte voči druhým, ani oni nebudú dôverovať vám.

Viac si môžete prečítať v knihe Miroslava Labaša “Abeceda úspešného podnikateľa”

Komentáre

Rubrika: Príbeh podnikateľa