Ako naštartovať vyhoreného človeka

15. október 2015 | Pridal: Viac

Kto je v mojich očiach vyhorený človek? Podľa mňa je to niekto, kto už neverí v dobro. Vyhorený človek očakáva zlé konce, tragické scenáre, prípadne už neočakáva nič a len čaká na koniec. Otázkou je, ako sa k tomuto stavu dopracoval? V odpovedi na ňu je totiž skryté aj riešenie jeho stavu.

Ak sa zhodneme na tom, že človek so skutočnou radosťou a nadšením, ktorý je veselý a hravý nemá problém prijímať a sám aj rád dáva, tak človek v žiali, smútku, apatii, či hneve má problém s prijímaním aj dávaním a necíti sa byť súčasťou celku. A tu niekde celý problém vzniká. Vyhorený človek nie je ochotný prijímať a dávať rovnomerne alebo túto rovnováhu zachováva iba vo veľmi úzkom meradle. Ak napríklad stretnete veselého kamaráta v pizzerii a objednáte mu kofolu, je úplne prirodzené, že vás stiahne k svojmu stolu, rozdelí sa o pizzu a dobre sa porozprávate o všetkom novom. Ak v pizzerke stretnete užialeného, sklesnutého spolužiaka, tak na otázku, čo sa deje, bude jeho odpoveď vyzerať takto: „Radšej sa nepýtaj, nič mi nevrav, dajte mi všetci pokoj, veď ja som to už všetko zažil a lepšie už nebude…“. Ak človek nevie, ako mu pomôcť, asi radšej vycúva a žiadna výmena sa nekoná.

Svet očami matriošiek

Krátkodobo sa do podobných negatívnych emócií dostal asi každý, v závislosti od situácií, ktoré zažíval a ktoré vedel alebo nevedel spracovať. Nespracovaním niektorej situácie môže v mysli človeka vzniknúť jazvička, hrča či poranenie. Človek síce funguje ďalej, ale poranenie pretrváva. K vyhoreniu dochádza vtedy, keď tieto negatívne stavy trvajú dlhodobo. Zvyčajne je príčinou to, že človek nevie stráviť nejaký problém, či zážitok. Nevie ho odpustiť – pustiť od seba. Nevie sa sústrediť na reálny svet okolo seba, je vtiahnutý do problému a vidí svet pokrivený svojím pohľadom. Tým sa problém nafukuje a vrství, no nerieši.

V tomto prípade si človeka predstavme ako sklenenú priehľadnú matriošku. Keď sa tá úplne najvnútornejšia časť pozerá smerom von, komunikuje a koná, musí tak činiť cez svoje vonkajšie obaly. Keď s ňou komunikuje okolie, tak kým prejde komunikácia k najvnútornejšiemu jadru, musí všetky vonkajšie vrstvy prekonať. V nich sa nachádzajú všetky situácie, ktoré sme zažili, dobré aj zlé. Ak by človek nemal poranenia z predchádzajúcich skúseností, nemal by žiadny strach, žiaľ, či hnev. Situácie by boli len situácie a komunikácia von aj dnu by bola radostná, jasná a dobrá, lebo taká je aj podstata človeka. A obaly matriošky by boli priehľadné, jasné, bez vzorov, zhlukov, či krivých vrstiev.
Ľudia však mávajú aj predchádzajúce skúsenosti a tie na obaloch zanechávajú obrazce, tvary. Cez tie potom komunikácia plynie von aj dnu a je nimi ovplyvnená. Vidíme len to, čo k nám cez obrazce predchádzajúcich skúseností presvitá. No aj z nás je vidno len presvitajúcu časť, nie celok.

Väčšina ľudí s nami komunikuje iba na základe toho, čo vidia cez matrioškové obaly. Nevidia nás „celých“. Aj keď cítime, že by sme mali byť veľkí a robiť väčšie veci a viac byť „vidieť“, naše „zatemnenia“ z minulosti náš môžu oklamať. Vyvolali totiž odozvu okolia, ktorá nezodpovedá našej skutočnej veľkosti.

V takom stave sa človek začne cítiť nepotrebný, akosi nazvyš, vie, že nedáva, čo by mal a preto nie je schopný ani brať, čo by mohol. A v tomto pocite nevidí svoju hodnotu, možný prínos, potrebnosť. Práve naopak, v obave, aby škody neboli ešte väčšie, cúva viac dozadu a zneviditeľnieva sa, vypadáva z kolektívu, prípadne sa trestá. Prestáva mať konštruktívne plány, nevidí ich zmysel, nevidí budúcnosť, akú by mohol mať, len „tresty“, ktoré by mali prísť. Tu nastáva vyhorenie: ako roj iskričiek sa rozplýva to, čo človek vytvoril a keďže dobrý spoľahlivý vesmír odpovedá na naše priania, človek dostáva, čo si pýtal. A pritom na začiatku boli na matrioške iba drobné fliačky. Problém bol, že sme uverili, že sme o tie fliačky menší. Ale to nie je pravda! Naša bytosť je za tými fliačkami stále žiarivá a celá. Aby ste z tohto stavu človeka naštartovali, je potrebné fliačky postupne eliminovať.

Foto: Vladimír Veverka

Foto: Vladimír Veverka

Kto pomáha druhým, pomáha sebe

Každý človek má ako bytosť nekonečnú hodnotu a stojí za všetku námahu, aby sa stal sám sebou a v tomto stave mohol byť skvelým tvorcom skvelých vecí. Potrebnosť každého je podmienená tým, že sa všetci nejakou mierou ovplyvňujeme a čím lepší budeme, o to lepší bude svet, v ktorom žijeme. Preto akoukoľvek pomocou iným pomáhame aj sebe.

Ak teda človek má takú vysokú hodnotu, prečo sa ocitol v stave „vyhorenia“? Podľa mňa preto, lebo o tom nevie. Vždy, keď sa nám podarí presvedčiť človeka o jeho potrebnosti, zmažeme tým veľa fľakov z jeho matriošky. Dali sme mu možnosť oživiť tie svoje časti, ktoré už mal za pochované. Tým mu vraciame aj schopnosti týchto stratených častí, teda nové možnosti. Postupne, s uvedomením svojej hodnoty a potrebnosti, začne opäť dávať.

Pravda je aj o tom, že si našu cenu určujeme my sami. Ak svoje „neúspechy“ vidíme len ako štatistiku na ceste za zmysluplným cieľom, tak nás na ceste za cieľom nemôže zastaviť prehra. Nemáme dôvod sa cítiť „vinní“, „menejcenní“ či „menej potrební“. Upravíme plán a kráčame za cieľom ďalej.

Čo dodať? Myslím, že je dobré priznať si, ak si myslíme, že sme niečo mali urobiť inak a vidíme to ako problém. Lebo tak problém môžeme riešiť a nájsť v ňom oslobodzujúcu pravdu. Buď riešime problém my, alebo problém rieši nás – veď sme ho sami vytvorili! Prajem vám, aby ste ako jeho tvorcovia našli dostatok sily aj na to, aby ste ho odčinili.

Autor: Monika Ponická, SPIG, s.r.o., www.spig.sk
Foto: Vladimír Veverka, www.vladoveverka.sk

Komentáre

Rubrika: Personalistika