Tokio: mesto reklám a chrámov

Stihnúť absolvovať prehliadku Tokia v priebehu pár dní je takmer nemožné. A práve o to sa pokúšame počas krátkej návštevy. S predmestiami a 35 miliónmi obyvateľov natlačených na území veľkom asi ako tretina Slovenska je najľudnatejšou oblasťou sveta. Našťastie v Tokiu na našinca čakajú netradičné pohľady takmer na každom rohu.

Vysoká koncentrácia ľudí si vyžaduje priam nadľudskú sebadisciplínu a zmysel pre poriadok. Tými sú Japonci povestní. Najlepším príkladom ich enormného úsilia je systém verejnej dopravy. Priznám sa, že po prečítaní niekoľkostránkového návodu, ktorými náš bedeker popisoval, ako sa dostať z letiska do centra, ma ovládla panika. Nemalou mierou k tomu prispel aj fakt, že som ho čítal už minimálne piatykrát. V kombinácii s nevysloviteľnými a nezapamätateľnými názvami mi všetky alternatívy pripadali rovnako nepoužiteľné. Realita sa nakoniec ukázala oveľa jednoduchšou. Cesta vlakom bola navigačne nekomplikovaná a pohodlná. Príjemne prekvapili aj poloprázdne stanice metra. A to nielen v čase večerného príchodu, ale aj rannej dopravnej špičky. Zamestnanci metra, ktorých som si pamätal z videí ako vtláčajú cestujúcich do preplnených vagónov, iba lenivo postávali.

Ďalším milým prekvapením bola relatívne nízka miera automobilovej dopravy v meste. Väčšina ciest bola poloprázdnych a zaparkované autá sme videli tiež zriedkakedy. Najčastejšie na parkoviskách obsluhovaných špeciálnym paternoster výťahom.

Našou dočasnou základňou bola štvrť Asakusa. Kedysi jedna z najdôležitejších častí starého Tokia. Po stáročia bola náboženským, kultúrnym, ale hlavne zábavným centrom mesta. Pred koncom druhej svetovej vojny ju americké letecké sily takmer kompletne redizajnovali. Väčšina dnešnej Asakusy bola po vojne nanovo vybudovaná. Platí to aj o komplexe budhistických chrámov Senso-ji. Ten je najstarším a jedným z najvýznamnejších v celom Tokiu. Až na zopár výnimiek je väčšina jeho budov vernou replikou starovekých stavieb. Každoročne ho navštívi viac ako 30 miliónov turistov, predovšetkým v období náboženských festivalov. Do komplexu chrámov sa vchádza viacerými bránami. Ulica Nakamise vedúca od hlavnej brány k centrálnej hale je lemovaná po oboch stranách obchodmi s tradičnými japonskými predmetmi a suvenírmi. Slúži návštevníkom už niekoľko storočí. Cez deň je plná turistov, večer však patrí takmer výlučne domácim, ktorí sa tu zastavujú po návšteve chrámov.

Svetský ráz ulice Nakamise končí pri ďalšej bráne – Hozomon Gate. Námestie za ňou je ohraničené stánkami s malými papierovými páskami omikuji. Za symbolický poplatok si na nich môžu veriaci prečítať posolstvo k rôznym životným situáciám. Pokiaľ je predpoveď priaznivá, berú si ju so sebou domov. Papieriky zvestujúce smolu či nešťastie ostávajú zauzlené pred chrámom, aby posolstvá na nich mohli zahnať duchovia Kami.

Z Asakusy je to len na skok do časti Ueno. Rovnako ako Asakusa aj táto štvrť si zachovala veľa z pôvodného charakteru. Prechádzame okolo svätyne venovanej trochu netradičnej kombinácii – obchodnému úspechu a manželskému šťastiu. Rozsiahly park v časti Ueno nesie rovnaký názov a okrem chrámov a zoologickej záhrady v ňom sídlia aj viaceré významné múzeá Tokia. Park je domovom aj pre mnohých bezdomovcov, ktorých v centrálnejších častiach Tokia nestretnete. Tí si v Ueno parku vytvárajú provizórne prístrešia často o veľkosti malých dedín. K tomu všetkému sa každoročne pridávajú tisíce sťahovavých vtákov, ktoré na jazere v parku prečkávajú zimu. V lete hladinu jazera zasa pokrývajú obrovské listy a kvety lotosu indického.

Rád sa pozerám na mestá z nadhľadu. Človek tak má všetko pred sebou ako na dlani a ľahšie sa orientuje. Pohľady z vtáčej perspektívy v Tokiu ponúka hneď niekoľko dominánt. Tá najznámejšia – Tokyo Skytree, je momentálne najvyššou vežou na svete. Vďaka svojim 634 metrom je zároveň druhou najvyššou stavbou sveta. Koho odradí jej poloha v okrajovej štvrti, dlhé čakacie doby alebo cena lístka, môže navštíviť jednu z dvoch vyhliadkových plošín budovy metropolitnej radnice (Tokyo Metropolitan Government Building). Obe sa nachádzajú na 45. poschodí vo výške dvesto metrov. Hlavnými výhodami sú voľný vstup a centrálnejšia poloha. Nevýhodami zasa otváracie časy a silne tónované sklo.

Životný priestor v Tokiu je vzácny a obmedzený. K stiesňujúcemu pocitu okrem hustoty výstavby prispieva aj charakter architektúry. Na rozdiel od moderných obchodných štvrtí vyzerajú niektoré rezidenčné častokrát takmer treťosvetovo.

To našťastie neplatí o verejných parkoch a záhradách. Malé oázy pokoja a prírody uprostred všadeprítomného betónu. Obzvlášť obľúbené sú na jar – v čase kvitnutia sakúr. Rovnako je tomu na jeseň, kedy hýria nádhernými farbami. Svoje čaro však majú počas celého roka. Tie najrozsiahlejšie obklopujú cisársky palác (Tokyo Imperial Palace). Jeho priestory, ako aj väčšina záhrad je pre verejnosť zatvorená. Prehliadku sprístupnenej malej časti je potrebné si dopredu rezervovať.

Miesta na relax je však uprostred japonskej metropoly málo. Možno aj preto Tokijčania obľubujú trocha zvláštne spôsoby odreagovania sa od každodenného stresu. Okrem známych karaoke barov sú to aj pačinko herne. Sú plné automatov, na ktorých sa domáci snažia vyhrať čo najväčšie množstvo malých kovových guličiek. Hazardné hry za peniaze sú v Japonsku ilegálne. Guličky vyhraté v pačinko herniach sa preto vymieňajú za ceny, ktoré ich majitelia v špeciálnych obchodoch následne zamenia za hotovosť. Podobne ako rôzne chrámy a svätyne aj pačinko herne nájdete v Tokiu takmer všade.

Tokio je pre mnohých známe predovšetkým svojimi zvláštnosťami. Patrí medzi ne aj križovatka v časti Shibuya. Vyhľadávaná najmä fotografmi a filmármi. Údajne najfrekventovanejšia križovatka na svete, kde cez víkendy a v čase špičky každých pár minút prechádzajú z jednej strany na druhú stovky chodcov. Všetkými smermi a na japonské pomery netradične neorganizovane.

Ďalšími symbolmi japonskej metropoly sú konzum a všadeprítomné svetelné reklamy. Najslávnejšou nákupnou adresou v Tokiu je časť Ginza. Zároveň aj tou najdrahšou. A to v celosvetovom meradle. Najznámejšie značky sa tu predbiehajú v otváraní svojich vlajkových obchodných domov.

Stačí pár dní v centre Tokia a hneď začínam trocha lepšie chápať japonskú dušu so všetkými jej zvláštnosťami. Aj to, prečo sa uprostred najľudnatejšieho mesta sveta mnohí cítia osamelí.

Autor: Patrik Štedrák
Foto: archív autora

Komentáre

Rubrika: Relax