Prijatie

Milujem toto slovo, je v ňom všetko (takisto ako v iných slovách). Je čarovné, nesie v sebe úspech zajtrajšieho rána. Na moje počudovanie som však veľakrát zistil, že ľudia jeho pravému významu nerozumejú. A pritom je to také jednoduché: zazvoní poštár, dá vám do rúk balíček, vylepí vám facku a odíde. Omráčení stojíte v otvorených dverách a neviete, čo máte robiť. Rozbehnúť sa a podkopnúť mu nohy, nech zubami poráta schody, alebo si sadnúť na uzimený prah a rozplakať sa? Niektorí úder vracajú, iní sa rúcajú do seba. Ale je tu ešte jedna sorta človečenstva – tí, ktorým duša zatúžila po osvietení, po večnom tichu, po pochopení. Viete, čo by spravili oni? Zavreli by dvere, rozbalili by balíček a tešili by sa z prekvapenia.

Miluj svojho blížneho ako seba samého

Učme sa prijať všetko. Nedozviete sa odo mňa nič nové, zasa musíte začať u vás samých. Prijmite sa, začnite sa milovať a budete mať úspech. V kostoloch vraj hovoria opak? Vraj treba milovať iných? Ako môžete milovať iných, keď ste neprijali seba? Rovnica je jasná: odpustite si, prijmite seba, prijmite svoje telo, svoju myseľ, vložte do seba ruky, chyťte do dlaní vlastné srdce a pošepkajte mu, že ho ľúbite. Vložte späť do hrudného koša a vyrazte medzi ľudí. Budete sa usmievať, budete ich veselo zdraviť, budete ich milovať. Všetkých. Odutých, krivých, nasrdených, tučných, smutných, chorých, mĺkvych. Všetkých.

O „dobre“ a „zle“ nerozhoduje kontakt ľudí medzi sebou, ale jedine zaobchádzanie človeka so sebou samým. Zapamätajte si to. Svet môže zmeniť jediné slovíčko: prijímam. Prijímam, že som nestihol autobus, aj keď šofér ma videl, ako dobieham s vyplazeným jazykom. Asi ho ráno vytočila manželka, prijímam to. Prijímam, že som v súťaži nepostúpil. Tí predo mnou boli lepší. A niektorí ani neboli, len mali lepších sponzorov, ktorí ich pretlačili, ale prijímam to, veď čo iné mi zostáva: úsmev alebo infarkt. Beriem úsmev, kopačky a idem si zahrať futbal s kamarátmi. Prijímam, že dnes prší. Keď budem totiž uhundraný, že je chladno, počasie sa aj tak nezmení, takže to prijímam.

Prijatie neznamená zostať apatickým, prijať znamená zostať pozitívnym. Učte sa to, aj keby ste mali päťdesiat rokov. Keď sa naučíte prijímať, dožijete sa stovky a ešte stále budete tancovať. Ak sa to nenaučíte, dožijete sa len šesťdesiatky a aj to so zamračeným čelom. No komu sa páči človek so zachmúrenou tvárou? Áno, je to drina, naučiť sa prijímať, ale aj to prijímam. Jasnačka, mali nám to ukázať rodičia, ale čo už, ich rodičia o tom tiež nič netušili, takže prijímam. Hlavne prijímam rodičov, lebo bez nich ťažko prijmem seba, i keď oni „neprijímajú“ mňa.

Autor: Pavel „Hirax“ Baričák

Foto: Tomáš Benčík http://www.tomasbencik.com

 

Komentáre

Rubrika: Relax