Neuveriteľná India v 2D: Diwali a Dalajláma

Hrdinov týchto zápiskov sme v predošlom čísle opustili na severe Indie, geograficky na hod kameňom od Kašmíru, kultúrne jednou nohou v Tibete a emočne na skok od blazeovanej nirvány, vo svetle prebiehajúcich Dalajlámových kázní. Tu, v útočisku tibetských emigrantov, sídle tibetskej exilovej vlády, v Mcleodganj.

Úprimne som sa snažil vypátrať pozadie päťdňovej (alebo aj trojdňovej, desaťdňovej alebo mesačnej – aj také boli odpovede) hinduistickej fiesty Diwali. Náboženské sviatky zvyknú mať svoj pôvod v ak už nie úplne uveriteľnom, tak aspoň približne opísateľnom príbehu, ako naša Veľká noc. Moja detektívna práca sa stretala s priveľmi rôzniacimi sa príbehmi. Niektoré oslavovali návrat Rámu z akejsi pracovnej cesty trvajúcej desaťročia, iní si vyhadzovali z kopýtka kvôli porážke démonickej entity s nezapamätateľným menom, ďalší si sviatok spájali s oslavou svadby boha Višnu s niektorou zo svojich rozšafných inkarnácií. Všetky tieto mytologické rozpory a panteónový zmätok ale združovali dve veci: svetielka a delobuchy. Všade sa vyskytoval chlácholivý, upokojujúci svit sviečok a invazívne dunenie petárd. Budhistický mních mi to paradoxne vysvetlil asi najkrajšie: „Diwali doslova znamená rad lampášikov, ktoré zapaľujeme preto, aby sme si pripomenuli, ako jednoducho dokáže ustálené svetlo sviečky a pokojná myseľ zvíťaziť nad temnotou. Krátke a intenzívne výbuchy petárd sú potom rovnako ako plesanie srdca malými čriepkami radosti, ktoré dávajú životu zmysel a korenie.“ Trochu možno parafrázujem, no ako opis to vcelku sedelo.
Mcleodganj svojou neindickou náturou predstavoval pomerne netypické miesto pre prvý deň Sviatku Svetiel. Hoc netypické, spoločnosť nám robili ľudia, s ktorými sme už predtým strávili aspoň frakciu nejakého toho dňa, čo sa pri frekvencii nášho presúvania a nadväzovania nových známostí už dá považovať za starých kamarátov.

Zababušení v svetroch a bundách sme sedeli v tureckom sede na vankúšoch a dekách na streche obydlia príhodne nazvaného Carpe diem, teda v našom prípade už Carpe noctem. Garantom zábavy a sponzorom večera sa stáva Boxer XXX. Nikdy by som nepomyslel, že budem na jazyku v jednej vete skloňovať slová kvalitný, indický, rum a stopäďtedsiat rupií. Pridávajú sa ďalší prišelci, debaty tečú okolo stola a ligotajú sa v svetle lampášov. Bristolská hudobná scéna, spasenie, „čo viete o Slovensku“ a spájanie nemožného. Obtrie sa o vás mnoho kútov sveta a životných príbehov: starý muž z Texasu, ktorému náhle zomrela žena a už niekoľko rokov hľadá pokoj na cestách, nadpozemsky krásna Francúzska s divokými vlasmi meniaca môj vokálny prejav na nedešifrovateľné habkanie a dočasne mi pridávajúca jeden chromozóm. Tibeťania, Indovia, Moslimovia i Maďari (hoci tých bolo pomenej). Mimo našej strešnej oázy sa zatiaľ svet mení na bublajúci kotol krátko pred explóziou. Vravu prerušujú s čoraz väčšou kadenciou výbuchy petárd v uliciach a ohňostroje vybuchujúce priamo v našom zornom poli, lebo mesto je postavené na svahu.

Vyrážame do ulíc, kde už Diwali vládne nemilosrdnou rukou. Prásk! Prásk! Niečo detonuje tesne vedľa a pre môj sluch sa všetky zvuky menia na neidentifikovateľné pípanie. Ďalšie výbuchy, s každým zábleskom si reflexívne kryjem tvár, lebo štrk a kamene navôkol sa premieňajú na projektily. Zem akosi uberie z otáčok a noc sa mení na spomalený film. Námestie sa otriasa v rytme punjábskych bubnov s krásne rôznorodými ľuďmi bok po boku. Dnes sme všetci bratia. Obloha vybuchuje v masívnych crescendách a zem horí oslavnými plameňmi.

Pamäť pod vplyvom tranzu večera mení frekvenciu zo spomaleného filmu na záblesky. Jeden z našich putovných pohárikov padá do žumpy, po chvíli ho vidím vylovený, no konsenz na tom, že ho neskôr vyvaríme sa ukáže byť ako príliš horlivý a radšej ho len zamiešame medzi ostatné. Fotka s policajtom v čapici. Fotka s policajtom bez čapice, ktorý sa len smeje, keď mu s ňou chceme utiecť. Záchvat filantropie ma popchýna pripaľovať petardy každému navôkol, čo ma stojí spálený palec. Snaha o únik do Orfeovej ríše sa nedarí, keďže o hodinu už naháňame taxi do Dharamsaly, aby sme stíhali autobus do Amritsaru a vlak do Jaipuru.

O niekoľko nepublikovateľných zážitkov a desiatok hodín neskôr sa mi vedomie nočnou prechádzkou na kopec týčiaci sa nad Jaipurom, trojmiliónovým hlavným mestom indického štátu Rajasthanu, pomaly vracia do svojej zvyčajnej ulity. Na vrchole však znova padá na svoj imaginárny zadok. Predo mnou je ako na dlani celé mesto – tri milióny ľudí, tri milióny svetov. Oddelený od síl, ktoré zo mňa robia dav, zužujúcich moje videnie na sled domov a niekoľko hláv otáčajúcich sa za bielym sáhibom, cítim všetko. Pod nohami v pekelnom rytme vrcholí Diwali, šklbe celým mestom ako ozrutným jašterom a hoci mám od média ďaleko (o svojej superschopnosti, levitácii povedzme, by som sa určite dozvedel ako posledný), stojac nad týmto výjavom ma zasiahne salva energie státisícov hlasov, výbuchov, ohňostrojov, trúbenia, spevu, svetiel, svetiel, svetiel. Trefa priamo do čakry!

Čo na to Dalajláma? Krutou pravdou je, že Jeho Svätosť sme nakoniec nestretli. Ako mnoho vecí som si návštevu nechal na poslednú chvíľu, no prevtelený Avalokitešvára, čo vôbec neznie neopodobné maďarčine, sa do spŕch poponáhľal o dve hodiny, skôr ako sa plánovalo. S falošnými preukazmi sme v dave valiacom sa zákonite opačným smerom bezradne pozerali na seba. Jedinečná šanca na duševné obrodenie alebo aspoň snáď jedlo a občerstvenie zadarmo je definitívne fuč. Uzavrime preto spolu malý pakt: keby niečo, tak sme ho videli. Pán Láma bol v podstate celkom blízko. Vlastne je dosť možné, že sme mohli zazrieť aspoň lem rúcha. Veď on pomaly stál vedľa nás!

Autor: Michal Pačuta, www.uspesnimanazeri.sk
Foto: Vojtech Rušin (foto z knihy „Poézia ľudskej duše“)

Komentáre

Rubrika: Relax