Cez nekonečnú step

Keď som bola malá, zbierala som poštové známky. Za najkrajšie som vždy považovala tie z Mongolska. Zobrazovali na zelenej lúke pasúce sa ovečky, kozy a štíhle kone. Pri okrúhlych bielych jurtách stáli krásni, šikmookí ľudia odetí vo farebných kabátoch a vyšívaných čižmách. Vtedy mi vôbec nenapadlo, že keď raz budem veľká, uvidím tieto obrázky na vlastné oči.

Známky však nezachytávajú nekonečnosť, ľudoprázdnosť a priestrannosť jednej z najredšie zaľudnených krajín na svete. Nepodávajú to, ako slobodne a zároveň stratene sa človek cíti v spleti prašných cestičiek bez akéhokoľvek smerovania. Miestnou dopravou cestujeme na západ krajiny do provincie Uvs. Malý autobus má popraskané okná a jeho farba sa ukrýva pod nánosmi prachu. Kým sme nastúpili, ulička už bola zaprataná batožinou. Ostali nám už len sedadlá rovno pri dverách, kde sme si ledva natlačili nohy. Chytá ma panika, keď si predstavím, že v ňom precestujeme vyše tisíc kilometrov. Pýtam sa šoféra, ako dlho bude naša cesta trvať: „Na koni by ste cválali aj tri týždne, ale ak sa nám nepokazí motor, tak za dva dni a dve noci sme tam“.

Ľudia sú jednotne odetí v kabáte po členky s látkovým opaskom. Nohy im hrejú typické mongolské čižmy gutali. Keď sa dívam z okna, vidím, ako sa pod úpätím nízkych kopčekov nachádzajú riedko rozostavané biele jurty. Na nekonečnej pláni sú roztrúsené ovce, kozy a kone. Počas toaletných prestávok uprostred rozľahlej stepi zisťujem, aký osožný ten dlhý kabát je, hlavne pre dámy. Kamkoľvek oko dovidí je len rovina a nič, za čo by sa človek schoval.

Do tejto odľahlej časti Mongolska sme prišli s úmyslom kúpiť kone a vydať sa na nich cez hory naprieč divokou krajinou. Dorazili sme do dediny Tarjalan, kde sme sa zoznámili s mladou Mongolkou Tongou. Vie trochu po anglicky a pozýva nás k nej domov. S rodičmi a bratom bývajú v murovanom prízemnom domčeku. V záhrade majú postavený jednoizbový stan s okrúhlym pôdorysom – tradičnú mongolskú jurtu. „Tu môžete ostať tak dlho, ako chcete,“ otvára nízke maľované dvere. Podľa zasadacieho poriadku sedí hlava rodiny presne oproti dverám a hostia po jeho pravici, pričom ostatní prítomní sa zdržiavajú naľavo. Mongoli veria, že jurta umožňuje dobré prúdenie energie. Nemá žiadne rohy, v ktorých by sa zhromažďovala zlá sila, je vyrobená z čisto prírodných materiálov a jej dvere smerujú vždy na juh. Výhodou tohto stanu je aj to, že si ho mongolskí kočovníci vedia postaviť rýchlo a lacno tam, kde to kvôli paši pre dobytok či počasiu potrebujú.

Tongin strýko Taši má veľký statok a mohol by nám kone predať alebo aspoň požičať. So svojou rodinou a stádom žije kočovníckym spôsobom. Už po stáročia je chov dobytka základom mongolskej ekonomiky: mäso sa konzumuje a vlna, koža a kašmír sú vyvážané do Ruska a Číny. „Taši nie je doma. Išiel loviť do hôr a vráti sa až napozajtra,“ zalamuje rukami jeho žena Lašun. Podáva nám misku ajraku, čo je kvasené kobylie mlieko, a do skleneného pohárika nám nalieva domácu pálenku šimin-arik. Pre nomádov je nepraktické vlastniť pec alebo mať záhradu, keďže sa nestihne nič urodiť. Nejedia ovocie, zeleninu ani obilniny a aj napriek tomu sa dožívajú vysokého veku. Môže za to aktívny život na čerstvom vzduchu a konzumácia čerstvých živočíšnych produktov. Cestou späť sa zastavujeme v obchode nakúpiť potraviny. S údivom si prezerám regály: polovica je zaplnená vodkou, štvrtina sladkosťami a zvyšok sú zaváraniny.

Nanešťastie sme kone nezohnali, ale z útulnej jurty sa nebudeme ponáhľať, pretože zajtra sa v dedine koná mongolský národný festival Naadam. Wrestlingové zápasenie, konské dostihy a streľba z luku sú hlavnými športmi. Vyplývajú z vojenského výcviku, ktorému sa mongolskí chlapci podrobovali po stáročia. Najslávnejší mongolský hrdina Džingischán v trinástom storočí na čele zjednotených kmeňov vytvoril najväčšiu súvislú ríšu v dejinách ľudstva. Dobyl Čínu, strednú Áziu, Perziu, Kaukaz a časť východnej Európy. Legenda hovorí, že keď sa narodil, v rúčke zvieral krvnú zrazeninu – znamenie, že sa raz stane hrdinom. Na západe má reputáciu nemilosrdného krvilačného vraha, no doma ho uctievajú ako reformátora tradičných zákonov. Ženy získali práva, učenci podporu, rešpektovali sa rôzne náboženské vyznania a panovníci napomáhali rozvoju obchodu. Cestovateľom z Východu na Západ sa vďaka Džingischánovi otvorila ázijská Hodvábna cesta.

Svalnatí muži mávajú rukami, akoby namiesto nich mali krídla. V pokluse krúžia na zelenej tráve za potlesku obecenstva. Každý súboj začína takýmto „orlím tancom“ symbolizujúcim úctu k športu. Pri wrestlingu tí najväčší väčšinou zvíťazia, pretože súťažiaci nie sú rozdelení do váhových kategórií, ako je to v iných silových športoch. Neskôr sa presúvame niekoľko kilometrov do dediny, kde sa konajú dostihy. Unavené kone rozvírili prašnú step a smerujú do cieľa. Majú za sebou tridsaťkilometrovú trať a ich spotená srsť sa ligoce pod slnečnými lúčmi. Na počudovanie sú džokejmi takmer bez výnimky malí chlapci vo veku päť až desať rokov. Sú takí obratní, že mi je hneď jasné, prečo sa hovorí, že mongolské deti vedia jazdiť na koni skôr, než sa naučia chodiť. Súťaž v lukostreľbe sa nekoná, keďže väčšina prítomných je už opitá a rozkývaní Mongoli už na terč aj tak nedovidia.

Je síce po pretekoch, ale slávnostná atmosféra dňa vôbec nezhasína. Vzduchom sa šíri štrngotanie fliaš, smiech a detský džavot. Mongoli predvádzajú svoje zdatné kone a poniektorí aj tie motorové. Naadam je príležitosť stretnúť sa s priateľmi a rodinou z odľahlých častí krajiny. Mnohí cestujú aj niekoľko dní, samozrejme na koni: bez neho je kočovník Mongol izolovaný a bezmocný. O dôležitosti tohto zvieraťa svedčí aj to, že v mongolčine má slovo „kôň“ až tristo rôznych výrazov.

Krajina nekonečnej stepi je však známa aj vďaka inému tátošovi. Písal sa rok 1969, keď pastieri zo západu naposledy zazreli v diaľke divého koňa takhi. Vedci ho v nasledujúcich rokoch vyhlásili za vyhynutého. Našťastie, nebol to úplný koniec. Asi dvanásť kusov takhi žilo mimo územia Mongolska v zoologických záhradách sveta. Malá skupina nadšencov sa podieľala na reprodukčnom programe tohto vzácneho druhu s nádejou, že raz sa budú môj vrátiť do svojho domova. S príchodom demokracie na začiatku deväťdesiatych rokov sa otvorili aj náruče mongolských ochrancov prírody.

Na horizonte sa objavila silueta štvornohého tvora. Vysoký, robustný, červenohnedý žrebec s nápadne veľkou hlavou, bielym značením okolo pysku a krátkou stojatou hrivou si tenkým čiernym chvostom odháňa hmyz. Sme v Národnom parku Khustain, kde divé koníky žijú. Takhi je tiež známy pod menom Kôň Przewalskeho, podľa poľského dobrodruha, ktorý ako prvý objavil túto zaujímavú rasu v roku 1878. Takhi sú posledné pravé divé kone na Zemi a priami predchodcovia domestikovaného koňa domáceho. Študenti z celého sveta využívajú príležitosť skúmať tieto vzácne tvory práve tu, v ich prirodzenom prostredí.

Po putovaní divokým a tradičným Mongolskom sa dostávame do toho novodobého. Hlavné mesto Ulaanbaatar bolo dlhé roky izolované od západného sveta a tak sú dnes Mongoli hladní po moderných vymoženostiach. Život v uliciach je veľmi podobný tomu u nás. Shopping centrá, reštaurácie i hotely sú na každom kroku a neustále vznikajú nové. Za zmienku stojí aj to, že Ulaanbaatar je nachladenejšie hlavné mesto sveta. V roku 1954 tu bola zaznamenaná rekordne nízka teplota -49°C.

Existujú dva úplne odlišné mongolské svety. Ten divoký, nekonečný a kočovný sa po stáročia tradičného spôsobu života veľmi nezmenil. Na opačnej strane stojí hlavné mesto Ulaanbaatar, v ktorom rapídny rozvoj a výstavba protirečí spôsobu života nomádskej spoločnosti. Nech už navštívite ktorýkoľvek z nich, nebudete ľutovať.

Autor: Katarína Hoglová

Foto: Katarína Hoglová, www.hoglova.dphoto.com

Komentáre

Rubrika: Relax