Zlepšujeme zdravie ľudí v pohodlí domova

PETER VANKA (*1962) je spolumajiteľom a konateľom skupiny spoločností ORIN, ktoré sa primárne zaoberajú priamym predajom prístrojov z oblasti fyzikálnej terapie, najmä magnetoterapie a laserovej terapie. Okrem Slovenska, kde v roku 2015 oslávi svoje 20. narodeniny, pôsobí firma ORIN aj v Maďarsku, Rumunsku, Veľkej Británii a od budúceho roka aj v USA.

Ich prístroje prinášajú státisícom ľudí úľavu od zdanlivo nevyliečiteľných bolestí kĺbov, srdca či iných častí tela, výrazne pomáhajú pri prevencii ochorení pohybového, obehového a nervového systému, upravujú problémy s vysokým tlakom, vnútornými orgánmi a pokožkou. Používa ich viac ako 160 000 zákazníkov všetkých vekových kategórií, ako i profesionálni športovci a ich tréneri pri liečení svojich zverencov.

O životných zásadách pána Vanku, jeho podnikateľskej filozofii, cieľoch do budúcna a osobných hodnotách sa s ním rozprával MARCEL PAVLÍK.

Aká bola vaša cesta k podnikaniu a vedeniu vašej firmy?

Môj príbeh sa začal dvadsiateho ôsmeho júna 1962 v Krupine, kde som sa narodil, no moja rodina žila v malej neďalekej dedine Bzovská Lehôtka. Do školy som chodil do Pliešoviec, čo je dedina, ktorá bola v porovnaní s mojím rodiskom obrovská, a tým pádom to pre mňa bol veľký svet. Do škôlky som nikdy nechodil, takže som sa razom ocitol v novom prostredí.

Mal som tam veľký vzor, ktorým bola naša pani učiteľka chémie, pani Babicová. Vďaka nej som miloval chémiu a aj kvôli jej majstrovstvu som šiel na chemickú priemyslovku do Novák. Chémia ma neuveriteľne zaujímala. Môj kamarát, ktorý bol odo mňa starší, takisto vyštudoval chemickú školu v Banskej Štiavnici a daroval mi skúmavky a rôzne chemické látky, aby som si mohol doma robiť pokusy. V princípe ma tento predmet baví dodnes a čo-to z neho využijem aj v našej súčasnej praxi, keďže predávame prístroje zlepšujúce ľudské zdravie.

Po absolvovaní priemyslovky som chcel ísť na chemicko-technologickú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kam ma neprijali, a tak som nastúpil do práce. Najprv som pracoval v podniku výpočtovej techniky v Banskej Bystrici, potom som sa oženil, presťahoval sa do Detvy a začal pracovať v ZŤS. Začínal som ako robotník pri stroji, no po približne trištvrte roku som dostal možnosť robiť majstra a neskôr vedúceho strediska.

V tom čase som bol jeden z najmladších, ak nie najmladší dielovedúci v ZŤS, keďže som mal iba dvadsaťdva rokov, a viedol som približne stopäťdesiat ľudí. Bola to úžasná skúsenosť, kde som sa veľa naučil o ľudskom charaktere. Z tých stopäťdesiatich pracovníkov boli napríklad šesťdesiati väzni, lebo súčasťou nášho závodu bolo aj pracovisko, kam chodili pracovať väzni z Banskej Bystrice. Mali sme pracovníkov, ktorí nevedeli používať ani obyčajný meter, a aj nesmierne schopných a vzdelaných ľudí, pri ktorých sa človek cítil ako nevzdelaný hlupák. Pre mňa to bola škola života, kde som sa naozaj naučil riadiť sa pravidlami, lebo každá technická firma má plno noriem, ktoré sa jednoducho musia dodržiavať.

Zo ZŤS som odišiel v roku 1990 a s bratom sme uvažovali nad tým, ako začať podnikať. Keďže v Katarínskej Hute boli sklárne, kde sme mali známeho, oslovili sme ho s tým, že by sme radi predávali ich poháre z liateho skla. Tak sme nakúpili poháre a predávali sme ich na rôznych trhoch a výstavách.

Bolo to úžasné obdobie a vcelku sa nám darilo. Nabrali sme za Favorit pohárov, rozpredali sme ich na trhoch, nakúpili sme ďalšie a tak sme fungovali. Nemali sme však odvahu nakúpiť ich za veľké auto a chodiť po hoteloch a iných väčších odberateľoch, lebo sme cítili, že sme stále boli iba nováčikovia a že náš úspech bol vlastne takým malým zázrakom. Zarobili sme si nejaké peniaze a naučili sa oslovovať ľudí. Dodnes sa usmievam nad tým, že keď sa na mňa prišla pozrieť moja žena s malými deťmi a videla ma, ako vykrikujem po ľuďoch, najprv ma mlčky obišla, lebo sa za mňa hanbila. Aj ja som v sebe najprv mal istú komunikačnú bariéru, no vedel som, že musím zákazníka osloviť, lebo ak som chcel predať, samé od seba by sa to neudialo. Postupne som sa naučil s ľuďmi komunikovať a bola to veľká zábava.

Počas môjho pracovného pobytu v Českej republike som sa stretol s človekom, ktorý predával magnetoterapiu. Veľmi ma to zaujalo, ale v tom čase som ešte nebol rozhodnutý sa jej venovať. Ale raz som bol ubytovaný v hoteli Nitra a hore schodmi šiel môj bývalý kolega, ktorý bol spolumajiteľom firmy ORIN. Začali sme sa rozprávať a hovorili o tom, ako sa komu darí. Ponúkol mi spoluprácu a do rána sme sa rozprávali o tom, ako presne budeme postupovať. Tak som prišiel do firmy ORIN s tým, že budem mať na starosti predaj a ak to pôjde dobre, stanem sa spolumajiteľom firmy.

Od septembra 1998 som bol v ORINe a po roku práce sme preorientovali firmu z predaja kuchynského náčinia na spomínanú magnetoterapiu. Stali sme sa prvou spoločnosťou na Slovensku, ktorá takéto výrobky predávala.

Aký je účel vašej firmy?

Dôvod, prečo robíme našu prácu, je zlepšovať zdravie ľudí v pohodlí domova. Chceme dať ľuďom nástroje k tomu, aby mohli svoje zdravotné ťažkosti hlavne v oblastiach ochorení srdca, ciev a pohybového aparátu riešiť aj bez závislosti od lekára, prípadne, aby mohli klasickú liečbu podporiť vo svojej domácnosti. Našou snahou je vytvárať systém, ktorý človeku umožní čo najefektívnejšie a najjednoduchšie riešiť svoje zdravotné ťažkosti.

Mojou osobnou snahou je zjednodušovať veci najviac, ako sa dá. Snažíme sa o to, aby naše výrobky mali jednoduché ovládanie, jednoduchý spôsob použitia, aby sa s nimi dalo ľahko manipulovať. Sú vhodné pre použitie v nemocnici, v ambulancii lekára, ale aj v domácnosti bežného človeka, bežného užívateľa. Mimochodom, lekári oceňujú práve túto jednoduchosť.

Účelom našej firmy je zlepšovať zdravie ľudí z pohodlia domova a zvyšovať ich komfort. Ak už človeka začnú trápiť nejaké zdravotné problémy, snažíme sa mu nielen predať prístroj, ale aj poskytnúť následné služby tak, aby zákazník dosiahol čo najlepší efekt.

Vo vašej firme nepodnikáte sám, ale so spoločníkom. Čo by ste odporúčali ľuďom, ktorí chcú podnikať vo dvojici?

Povedal by som, že z pohľadu budúcnosti je otázka, či zostať podnikať sám alebo pribrať spoločníkov, úplne bezpredmetná. Do ORINu som prišiel aj napriek tomu, že som vedel, že mal nejaké neuhradené záväzky, no vedel som, že tí ľudia už majú nejaké skúsenosti a niečo musia vedieť. Povedal som si, že aspoň získam nejaké zázemie a niečomu sa priučím.

Bratia Česi zvyknú hovoriť: „Ve dvou se to lépe táhne“. Existuje však aj druhé nepísané pravidlo, ktoré hovorí, že počet majiteľov by vždy mal byť nepárny a traja sú už priveľa. To sú dva zdanlivo si odporujúce názory, no nie je to celkom tak.

Ja by som pri hľadaní spoločníka odporúčal hľadať takzvaný „profesionálny protipól“, teda niekoho, kto vás v niečom dopĺňa. Keď sa pozriem na našu firmu, tak sme sa s naším predchádzajúcim, tretím spoločníkom rozišli preto, lebo sme boli v istých aspektoch rovnaké povahy a v tom, na čom by sme sa mali zhodovať, sme boli úplne opační. S mojím druhým spoločníkom Jožkom Gunišom sa však dopĺňame – tá ľahkosť, ktorú má a s akou sa dokáže pozerať na život a prekážky, perfektne dopĺňa mňa, keďže taký nebývam vždy. Myslím si však, že na druhej strane moja schopnosť vytvoriť a udržiavať systém dopĺňa jeho spontánnosť, čo však samozrejme musí posúdiť on.

Mať spoločníka je teda podľa môjho názoru obohacujúce – keď už pre nič iné, aspoň má človek niekoho, s kým sa nemusí báť porozprávať a poradiť, keď to potrebuje. Váš spoločník vašej firme rozumie a vidí do nej, lebo je jej súčasťou. Isteže sa môže stať, že bude mať na veci iný pohľad, čo je prirodzené, ale jeho názor sa bude zakladať na poznaní skutočného stavu veci. Ja sa rád radím aj s mojimi rodinnými príslušníkmi, pretože sú súčasťou firmy.

Pokiaľ podnikáte sami, máte plnú zodpovednosť a plnú moc v zmysle toho, že si vo firme naozaj môžete robiť úplne všetko, čo chcete, samozrejme v rámci zákonov. Nikto vám „nelezie do kapusty“ a všetko je presne také, aké si poviete. Na druhej strane si myslím, že o túto slobodu rozhodovania vôbec nemusíte prísť kvôli tomu, že sa s niekým spojíte. V našej firme máme presné dohody o tom, kto je za čo zodpovedný, a veríme si a rešpektujeme sa natoľko, že jeden druhému nezasahuje do jeho poľa pôsobnosti okrem prípadov, keď je to naozaj nutné. Preto mne osobne mimoriadne vyhovuje mať partnera, môjho spoločníka Jozefa. Je to správny kolega a výnimočný priateľ, s ktorým môžem počítať.

Komentáre

Rubrika: Príbeh podnikateľa