Eva Eršeková: Vraciame deťom radosť z učenia

EVA ERŠEKOVÁ je zakladateľkou a výkonnou riaditeľkou Študijného centra BASIC na Slovensku. Jeho lektori pomáhajú deťom, ktoré majú problémy s učením, opäť získať istotu vo svojich vedomostiach, radosť z učenia a schopnosť zaradiť sa do normálneho vzdelávacieho procesu. Aj deti, ktoré majú problémy s čítaním, písaním, počítaním a inými základnými vedomosťami, sa po štúdiu v študijnom centre BASIC, vracajú do školy plné elánu s vedomím, že majú pevné základy, na ktorých môžu stavať. Okrem toho centrum BASIC pomáha aj ich rodičom prostredníctvom prednášok o správnych metódach štúdia, vďaka ktorým už spoločné učenie sa s potomkom nemusí byť ťažká a nepríjemná súčasť školského roka, ale úžasná príležitosť budovať si spoločný vzťah. Vďaka štúdiu v centre BASIC získavajú deti a mladí ľudia istotu vo svojich vedomostiach a vedia si lepšie vybrať svoju budúcu akademickú a profesionálnu kariéru.

S pani Eršekovou sme hovorili o jej životnom príbehu, o najčastejších problémoch trápiacich slovenské deti pri učení, o radách a tipoch pre vzdelávanie a o jej plánoch do budúcnosti. Rozprával sa s ňou MARCEL PAVLÍK.

Odkiaľ pochádzate a aká bola vaša cesta k založeniu študijného centra BASIC na Slovensku?

Narodila som sa v Banskej Bystrici, nedá sa však povedať, že by som bola úplná Banskobystričanka, pretože môj otec bol letec a veľmi často sme sa sťahovali z miesta na miesto. Istý čas sme bývali v Žiline, počas celej mojej základnej školy sme bývali v Košiciach a nakoniec sme sa presťahovali do Bratislavy, kde som pokračovala v štúdiu na strednej a tiež vysokej škole.

Čo sa môjho štúdia týka, mojou strednou školou bola elektrotechnická priemyslovka, ktorú som vyštudovala pravdepodobne iba preto, aby som tam mohla stretnúť môjho manžela – iný dôvod naozaj nepoznám. (Úsmev.) Vždy som inklinovala hlavne k umeniu a tvorivým činnostiam, ktoré som chcela aj študovať, ale nepodarilo sa mi to, pretože táto škola bola na východe Slovenska a my sme tam už nebývali. Moji rodičia mi povedali, že by som mala študovať niečo v Bratislave a tak som nakoniec dokončila ekonomickú vysokú školu so zameraním na počítače a inú výpočtovú techniku. Musím uznať, že aj toto technické vzdelanie sa mi v živote zišlo, lebo počítače boli v minulosti na veľkom vzostupe a dnes tvoria základ v podstate akejkoľvek práce. Veľmi mi pomohlo aj ekonomické vzdelanie, lebo aj ekonómiu musí človek ovládať v každej praxi. Či už podnikáte alebo nie, musíte si viesť nejakú evidenciu príjmov a výdajov, aby ste vedeli, na čom ste, rozumieť rôznym daniam a odvodom, a tak ďalej.

Avšak v určitom čase, keď som mala štyridsaťštyri rokov, som si uvedomila, že by som mala robiť niečo iné. Vedela som, že vo svojom živote potrebujem tvoriť a nielen byť zatvorená niekde v kancelárii a dávať dohromady nejaké čísla a vzorce. Napadlo mi, že by som veľmi rada pracovala s deťmi a odovzdávala im všetko to, čo viem. Skromne sa považujem za veľmi učenlivého človeka, najmä v oblasti manuálnych ale aj iných zručností, a mám dar, že svoje vedomosti viem tiež relatívne ľahko odovzdávať.

Preto som sa rozhodla, že by som rada začala učiť. Avšak začať v štyridsiatich štyroch rokoch učiť na základnej alebo strednej škole bez pedagogickej vysokej školy v našich podmienkach v podstate nie je možné. Poznala som však študijnú technológiu vyvinutú pánom L. Ronom Hubbardom, ktorá mi dávala zmysel a aj vďaka nej som sa naučila mnohé veci, ktoré som dovtedy neovládala. Na Slovensku v tom čase nebola žiadna škola, ktorá by túto technológiu využívala, a tak som sa rozhodla pozrieť, či niečo podobné nefunguje v okolitých krajinách. Keďže Česi majú podobný jazyk ako my, začala som tam a našla som, čo som hľadala: české študijné centrum BASIC, ktoré v Čechách založila a viedla pani Andrea Macháčková. Videla som, akým spôsobom pracujú. Dokonca aj deti, ktoré sa „nikdy nevedeli učiť“, mali po štúdiu v BASICu krásne výsledky. Nebolo to teda o tom, že by ma niekto hľadal, ale sama som sa rozhodla takúto školu založiť na Slovensku potom, čo som videla, aké to má výsledky. Nakoľko mám sama tri deti, vedela som, že je to vynikajúci projekt, vďaka ktorému sa deti naozaj naučia niečo hodnotné a je možné spojiť ho s rôznymi akciami, literárnymi súťažami, tvorivými vystúpeniami a tak ďalej. Dnes máme už desať pobočiek v rámci Slovenska, niekoľko ďalších pripravujeme a v blízkej budúcnosti ich otvoríme.

Kto sú vaši študenti a čo pre nich robíte?

Väčšina našich študentov sú deti v ročníkoch jedna až štyri, teda žiaci od veku päť až sedem rokov po tých deväť- až desaťročných. Keď k nám nejaké dieťa, ktoré nevie čítať, prípadne písať a učiť sa, príde po prvý raz, začíname tým, že ho pozorujeme a hľadáme, kde boli v základoch jeho vzdelávania urobené chyby. Väčšinou je práve prvá alebo druhá trieda na prvom stupni ZŠ tým obdobím, počas ktorého sa nevytvorili dostatočné základy, vznikla medzera vo vzdelaní a na tejto medzere, na tom popraskanom múre a mäkkých základoch, sa začalo budovať.

Ak staviate na takýchto základoch, počas druhej a tretej triedy sa to ešte nejako premelie, ale v piatej triede, teda na druhom stupni, to väčšinou každému padne. V tom čase sa menia učitelia a od tohto momentu sú na žiakov kladené omnoho väčšie nároky. V škole sa zostáva dlhšie, pribúdajú nové predmety a jednotlivé vedy sa začínajú vyučovať oddelene: namiesto prírodovedy máte fyziku, chémiu, biológiu a tak ďalej. Ak v tomto čase deti nemajú dobré základy, väčšinou nové predmety nezvládajú a na mnohé z nich zanevrú, čo je veľká škoda. Pomocou našej študijnej technológie tieto základné nepochopenia vieme nájsť, odstrániť ich a zrazu deti vidia, že sa dokážu naučiť aj predmety, o ktorých si mysleli, že ich nezvládnu nikdy. Je to úžasný pocit.

Neučíme však iba tých najmladších. Keď k nám prichádzajú staršie deti, niekedy nemajú problémy s čítaním a písaním, ale privedie ich to, že nevedia, ako sa majú učiť. V škole nás nikto neučil, ako správne študovať a tieto deti sa zrazu dostanú na strednú školu, na gymnázium alebo sa pripravujú na vysokú a nevedia, ako majú zvládnuť ten obrovský nápor vedomostí, ktorý sa od nich zrazu vyžaduje. Učia sa iba mechanicky, všetko si memorujú naspamäť, tým pádom nevedia vedomosti aplikovať a sú zaseknuté v jednom kolotoči: naučím sa, napíšem písomku, zabudnem, naučím sa, idem na prijímačky, zabudnem, naučím sa, odpovedám, zabudnem, a tak ďalej až do nekonečna. Najhoršie je, že takto sa často učia aj tie predmety, ktoré potrebujú pre svoje ďalšie štúdium alebo ich osobne zaujímajú, a nemajú z nich absolútne nič. Preto si jedného dňa konečne povedia, že stačilo. Mladí ľudia sú hladní po vedomostiach, lebo ich chcú a potrebujú používať. My ich vieme naučiť to, ako sa učiť s porozumením.

Je možné, aby sa každé dieťa naučilo čokoľvek, alebo sú nejaké predmety či oblasti, na ktoré človek potrebuje špeciálny talent a bez neho sa to nenaučí?

Nedávno som počula krásnu myšlienku: talent je síce výborná vec, ale vytrvalosť je lepšia. Mnoho, ak nie väčšina ľudí je úspešných nie vďaka talentu, ale práve vďaka vytrvalosti. Keď má niekto v danom predmete porozumené všetky slová a nemá žiadnu fyzickú prekážku, ktorá by mu v tom bránila, môže sa naučiť čokoľvek: aj medicínu, aj fyziku, aj botaniku, aj strojárstvo. A môže tomu naozaj vnútorne rozumieť, nielen byť naučený verklíkovať odborné výrazy.

Slovenský jazyk je úžasný, hlboký a bohatý. Nechcem tým povedať, že napríklad angličtina taká nie je, ale slovenčina je podľa môjho názoru hlbšia. Ako deti síce nadávame na všetky naše pády, na tvrdé a mäkké i, na celú našu gramatiku, ale za tým všetkým sa skrýva niečo, čo iné jazyky nemajú. Bolo to moje osobné zistenie, ktoré ma šokovalo, keď som sa učila základné slová s našimi deťmi. Hovorí sa síce, že slovenčina je tu krátko, ale podľa môjho názoru tu ako jazyk existuje omnoho, omnoho dlhšie. Preto v sebe nesie takú obrovskú hĺbku.

Raz som počúvala jednu nahrávku, kde sa hovorilo o slobode a tento koncept ma veľmi oslovil. Každý hovorí, že chceme žiť v slobode, ale čo to vlastne je? Daný pán vysvetľoval, že základom tohto slova je to slo-, v češtine svo-, v ruštine majú sva-, a to je od slova svoj. Keď je človek svoj, sám sebou, tak je slobodný. A to je presne o tom! Nie je dobré tlačiť deti do niečoho, čo samy nechcú iba preto, lebo ocko je lekár a mamka je lekárka. Nech je to dieťa svoje, nech je samo sebou. Na tom záleží najviac.

Čo by ste radi odkázali našim čitateľom?

Rada by som im odkázala, že ak majú deti alebo vnúčatá, mali by hľadať to, čo rozžiari iskru v ich očiach. To je to, čo ich nasmeruje správnym smerom. Učiť dieťa správnym veciam a vybrať pre neho správnu cestu je niekedy ťažké. Sme často zviazaní spoločenskými konvenciami, očakávaniami okolia alebo rodiny, riešime to, čo by sa patrilo, a tak ďalej. Ale nie vždy je tá „správna“ cesta to, čo daného človeka urobí šťastným. Niekoho možno urobí šťastným iba to, keď bude mať svoju záhradu, svoje kvety a stromy, svoje dve sliepočky a ovečku. Dajme každému mladému človeku šancu, aby mohol byť sám sebou.

Ostatne, keď už hovoríme o vzdelávaní, myslím si, že všetko, čo je okolo nás, je tu už veľmi, veľmi dlho. A všetko, čo sme my, ako ľudia vymysleli, je len kópiou toho, čo už existuje v prírode. Ak sa naozaj úprimne pozrieme na všetko, čo sme doteraz vynašli, sledovali sme iba to, čo už príroda vymyslela. Všetky vedomosti už máme tu a preto by si každý človek, či už mladý alebo starý, mal nájsť čas a priestor na to, aby sa pozrel okolo seba a začal plniť svoje sny. Koniec koncov, práve na to sme tu.

Foto: Tomáš Benčík, www.tomasbencik.com

 

Komentáre

Rubrika: Príbeh podnikateľa