Wellington očami grafiťákov

21. jún 2016 | Pridal: Viac

Keď som pred časom navštívil austrálske Melbourne, jedným z najväčších prekvapení bola pre mňa miestna graffiti komunita. Podotýkam, že prekvapením príjemným. V prípade graffiti tomu býva spravidla naopak. Melbournskí umelci ulice ma však presvedčili, že sprejerské čarbanice môžu mať aj estetické kvality, porovnateľné s akýmkoľvek iným umeleckým dielom.

Pri návšteve Wellingtonu som sa preto chcel zamerať na preskúmanie novozélandskej scény. Obe krajiny sú večnými rivalmi a o prvenstvo súperia takmer vo všetkom. Bol som teda zvedavý, do akej miery sa kiwáci na graffiti parkete vyrovnajú svojim väčším bratom spoza mláky.
Lokalizovať graffiti je dosť zložité aj v dnešnej dobe internetu. Zvlášť v meste, ktoré nepoznáte dôkladne. Mnohí autori síce zobrazujú svoje výtvory na vlastných webstránkach či sociálnych sieťach, životnosť jednotlivých diel je však veľmi premenlivá.

Známou adresou vo Wellingtone je Cuba Street. Štvrť okolo tejto ulice priťahuje bohémov a pouličných umelcov už desaťročia. Niekdajšie červené svetlá a podniky neslávnej povesti postupne nahradili kaviarne, reštaurácie a hotely na nerozoznanie od iných po celom svete. Atmosféra a genius loci našťastie ostali. S výberom vhodnej základne pre krátky výlet teda nebol žiadny problém. Ostávalo už len dúfať, že Cuba Street je svojej povesti kreatívnej dielne naďalej verná.

Rád sa prechádzam po veľkomestách skoro ráno – najlepšie v nedeľu. Väčšina ľudí ešte spí a dopravný chaos je redukovaný na minimum. Ulice sú takmer prázdne, všade vládne pokoj. Človek nadobudne dojem, že má celé mesto len pre seba. Pre fotenie graffiti je to ideálny čas. Ranné slnko presvetlí temné zákutia, vysoké múry sú bez výrazných tieňov. Úzke uličky nevyzerajú tak hrozivo a podozrivé živly dospávajú všetky neresti predchádzajúcej noci. Do Wellingtonu prichádzam skoro ráno prvého januára. Slnko je už vysoko nad obzorom a počas štvrťhodinovej jazdy z letiska stretávam len niekoľko áut a jedného chodca venčiaceho svojho havkáča. Lepšie podmienky si snáď ani nemôžem priať. Nechávam batožinu na recepcii hotela a vyrážam do terénu.

Cuba Street bola kedysi vyhľadávanou destináciou aj medzi bezdomovcami hlavného mesta. Zákazom alkoholu na verejných priestranstvách stratila na atraktivite a väčšina bezdomovcov sa presunula do iných častí. Niektorí sa do štvrte stále vracajú. Možno práve kvôli svojmu obľúbenému graffiti.

Fotenie graffiti mi tak trocha pripomína jeho tvorbu. Aspoň pocitovo. Fotograf sa pohybuje po tých istých miestach ako sprejer a stretáva sa aj s podobnými problémami. Nikdy netuší, čo ho čaká za najbližším rohom. Najskôr len kútikom oka zachytíte zopár vzdialených farebných škvŕn. Siahnete po fotovýbave, skontrolujete okolie a opatrne sa vydáte na prieskum. Za chodu vyťahujete fotoaparát, nasadzujete objektív a neustále ste v strehu. Na mieste ešte raz rýchlo zhodnotíte (ne)bezpečnosť situácie, nájdete najvhodnejšiu polohu a cvakáte, čo vám uzávierka stačí. Zrýchlený dych a búšenie srdca pripomínajú výkon vrcholového športovca. Na chvíľu zastavíte, opäť skontrolujete svoje okolie a utekáte za roh po ďalší úlovok.

Foto: Patrik Štedrák

Foto: Patrik Štedrák

S podobnými problémami, aké mal pouličný umelec, sa stretávate aj pri komponovaní záberu. Priestorové obmedzenia, nerovnosti, rôzne vizuálne prekážky a predmety znemožňujúce celkový výhľad. Často k tomu všetkému treba ešte pripočítať nie práve najvhodnejší uhol pohľadu a pridanú “hodnotu” ďalších sprejerov. Problémy s perspektívou sa dajú väčšinou korigovať, buď na mieste alebo dodatočne na obrazovke počítača. Zásahy ďalších “umelcov” bohužiaľ nie.

Graffiti je téma ako stvorená na čierno-biele vnímanie. A to aj napriek tomu, že väčšina legálnych diel farebne oživuje často nepekne vyzerajúce múry. Či už sa na graffiti pozeráte takým alebo onakým pohľadom, skôr či neskôr narazíte na veľa šedých zón.

Problémy súvisiace s nelegálnym graffiti sa vo Wellingtone rozhodli riešiť zaujímavým spôsobom. Mesto každoročne vynakladalo veľké finančné prostriedky na odstraňovanie tagov a nepovolených diel. Predchádzanie problémom je spravidla ich najlepším riešením. Touto cestou sa vybrali aj tu. Objekty najviac poškodzované sprejermi dáva mesto na objednávku premaľovať tým umelcom, ktorí sa touto činnosťou živia profesionálne. Vo forme projektov, do ktorých sú zapojené školy či verejnosť. Nástenné maľby v podobe murálov zdobia mnohé budovy v správe mesta. Okrem parkovísk, či opustených stavieb sú to aj zastávky autobusov alebo trafostanice. Špeciálne nátery hotové maľby pred ďalším tagovaním chránia, prípadne uľahčujú jeho odstraňovanie. Mesto dokonca vytvorilo pre svojich obyvateľov samostatnú aplikáciu pre smartfóny, ktorá nahlasovanie nových tagov podstatne uľahčuje. Tagovanie je priestupkom, za ktorý hrozí pokuta a verejno-prospešné práce. Dózy s farbami navyše nesmú byť predávané osobám mladším ako 18 rokov a v obchodoch nemôžu byť voľne prístupné.

Služby umelcov ulice vo Wellingtone využívajú aj mnohé komerčné firmy. Ich diela zdobia nielen exteriéry hotelov a galérií, ale aj súkromné domy či autá. Netradične pôsobia aj mnohé interiéry. Lezenie po umelej stene v jednej požičovni športových potrieb tak trochu pripomína návštevu galérie.

Výletu do galérie sa podobá aj samotná prechádzka mestom. Vďaka pomoci jeho úradníkov sa mnohé diela dostali z tmavých a nenavštevovaných zákutí na hlavné ulice. Napĺňajú tak jeden z ideálov mnohých graffiti umelcov, aby ich diela boli verejne prístupné každému. Obdivovatelia tejto špecifickej formy prejavu si ich zase môžu pozrieť bez obáv o vlastnú bezpečnosť v ktorúkoľvek hodinu. A práve nočné osvetlenie dodáva mnohým maľbám zaujímavú atmosféru.

Pod drobnohľadom širokej verejnosti majú určite väčší vplyv aj odkazy grafiťákov na problémy, na ktoré chcú svojimi dielami upozorniť. Či už sú to problémy týkajúce sa životného prostredia alebo modernej spoločnosti.

Krátka prehliadka Wellingtonu nesklamala. Mesto je síce mnohokrát prezývané najmenším hlavným mestom na svete, miestna graffiti scéna však môže smelo konkurovať podstatne väčším metropolám. V mnohých ohľadoch ich dokonca i predčí. Balím fotovýbavu a už sa neviem dočkať, kedy vyrazím na graffiti prieskum Aucklandu.

Autor: Patrik Štedrák
Foto: archív autora

Komentáre

Rubrika: Relax