Perla Sibíri – Bajkal

6. september 2016 | Pridal: Viac

Vždy ma priťahovala diaľka ďalekého východu. Jazero Bajkal mi pripadalo ako magické miesto a tak sme sa s kamarátkou deň po obhajobe diplomovej práce na Urale vydali na Sibír, práve k nemu. Strávili sme tam nezabudnuteľné dva týždne. Obdivovali sme krajinu, pili sladkú vodu z jazera a tešili sa z láskavosti miestnych ľudí.

Perla Sibíri, jazero Bajkal, oddeľuje v Rusku Burjatskú republiku od Irkutskej oblasti. S dĺžkou takmer 700 km a šírkou 65 km v najširšom mieste, sa jeho rozloha približuje k rozlohe Slovenska. V najhlbšom mieste má táto svetovo najväčšia zásobáreň pitnej vody hĺbku približne 1 600 metrov a ukrýva v sebe viac ako 23 tisíc km3 pitnej vody.

K pokladu v srdci Ruska sme prileteli za 6 hodín priamym letom z Moskvy do mesta Irkutsk. Niektorí dobrodruhovia volia cestu po najdlhšej železnici na svete – Transibírskej magistrále križujúcej celé Rusko. Vlak prejde viac ako 5000 kilometrov za asi 70 hodín.
Bajkal je výnimočným miestom nielen svojou priezračnou a čistou vodou (vodu z Bajkalu je možné piť), ale aj svojou faunou. Tri štvrtiny zo zvierat obývajúcich jazero alebo jeho okolie sú endemity, teda žijú iba na tomto mieste. Snáď najznámejším z nich je jediný sladkovodný tuleň – tuleň Bajkalský.

Náš výlet sme teda začali v meste Irkutsk, kde sme pri prílete na letisku spoznali Moskovčanku Katyu, s ktorou sme navštívili Listvyanku (turistami najnavštevovanejšie miesto) na Bajkale. Na výlete loďou sme spolu poriadne vymrzli. Vôbec sme nečakali, že pocitová teplota na otvorenej vode bude okolo 5 stupňov. Našťastie mali na lodi deky, do ktorých sme sa mohli zakrútiť a boli sme zachránené. V Listvyanke sme nakúpili darčeky pre kamarátov a naša cesta pokračovala do Múzea Bajkalu. V ňom môžete obdivovať ukážky jazernej flóry a tiež fauny zastúpenej živými rybami či dokonca spomínanými tuleňmi bajkalskými v obrovskom akváriu. Mali sme možnosť pozrieť si tiež nerasty či pod mikrospokopom bližšie preskúmať piesok z dna jazera. Posledný autobus do mesta sme nestihli a tak sme museli stopovať, čo nebol nakoniec žiadny problém. Potvrdila sa veľká ruská duša, keď nám hneď druhé auto zastalo a vysadilo nás asi 200 metrov od nášho ubytovania.

Foto: archív autorky

Foto: archív autorky

Na nasledujúci deň sme sa vybrali na Oľchon, ostrov v srdci Bajkalu. Absolvovali sme asi trojhodinovú cestu po „ceste neceste“. Kým sme boli na pevnine, bolo všetko v pohode – bola tam asfaltka. No keď sme dorazili na ostrov, cestu signalizovali len 4 vyjazdené pruhy od áut. Poriadne nás ponatriasalo. Tých 40 km takejto cesty naprieč ostrovom sme nejako prežili a vyhrkotané sme vystúpili v strede dediny Chužir. Vybrali sme sa za ďalšími dvomi dievčatami dúfajúc, že tam, kde sú ubytované ony, ešte bude nejaká voľná chatka. Mali sme šťastie – v júni ešte nebol vrchol sezóny a tak sa našla chatka aj pre nás. Dobre sme sa najedli miestnych búz (taštičky z cesta plnené mäsom) a poriadne si oddýchli. Ďalší deň sme sa vybrali na Mys Choboj, o ktorom miestny tvrdia, že je magickým miestom, na ktorom mávali miestni šamani svoje obrady. Mys Choboj je tvorený útesom v najsevernejšom bode Oľchonu. Dokonca sme tu videli tulene naživo, spokojne sa vyhrievali na kameňoch pod útesom. Cestou naspäť sme sa skamarátili s naším sprievodcom – šoférom Sergejom, ktorý nám ukázal svoju oázu oddychu – rekreačný kemp, ktorý so svojou ženou vybudoval počas 20 rokov práce.

Sergej so Svetlanou nám boli sympatickí, tak sme sa rozhodli presťahovať k nim. Rekreačný kemp pozostával asi z ôsmich chatiek, jednej umyvárne a mnou milovanej ruskej báne (sauna). Pobudli sme tu 4 dni, počas ktorých sa o nás domáci veľmi dobre starali. Raňajkovali sme zvyčajne kaše (ovsenú, pohánkovú) a večerali boršč, ryby (napríklad endemit – bajkalského omuľa) a bliny (palacinky).

Jeden večer sme sa vybrali spolu s našimi hostiteľmi dívať sa na západ slnka k jazeru, pri brehu ktorého bola postavená báňa. V nej sme sa výborne vyhriali a hneď na to skočili do jazera schladiť sa. Dokonca k brehu priplával aj tuleň. Potom sme nasadli do auta, skočili do magazínčeka (obchodíka) kúpiť vodku a džús a vrátili sme sa „domov“, kde sme si s domácimi trochu vypili a rozprávali sa, ako sa žije u nás v Európe.

Ďalší deň sme nasadli na loď a spolu s ďalšími turistami sa asi 2 hodiny plavili k ostrovu Ogoj, ktorý je posvätným miestom budhistov. Na lodi sme sa zoznámili s Aňou, ktorá pracovala ako turistická sprievodkyňa v Petrohrade a bola tam so svojou skupinou turistov. Hneď sme si ľudsky sadli a kamarátkami sme dodnes. Hocikedy, keď ide niektorá z nás do Petrohradu, vždy sa stretne s Aňou. Bohužiaľ, Aňa ďalšie ráno odchádzala spolu s turistami do Irkutsku, teda nemohla s nami ostať spať pri jazere v stane. Hoci som bola hore už od štvrtej ráno a triasla sa v spacáku od zimy ako osika, bol to super zážitok.

Spokojné a vďačné sme strávili na Bajkale ešte pár dní, počas ktorých sme tvorili, písali prechádzali sa… Plné zážitkov a nadšenia z prírody a miestnych ľudí sme sa vrátili do Európy a rady spomíname na dobrodružstvo na Bajkale.

Ak by ste chceli zažiť podobné dobrodružstvo aj vy, rady vás na Bajkal vezmeme. Viac informácií nájdete na www.objavujsvet.sk.

Autor: Stanislava Maťugová, www.objavujsvet.sk
Foto: archív autorky

Komentáre

Rubrika: Relax