O svätých a ľuďoch

10. máj 2016 | Pridal: Viac

Je nedeľa ráno a v mestečku Cannobio na brehu jazera Maggiore začína pravidelný trh. Ľudia z okolia prichádzajú, aby predali a nakúpili. Tak, ako to robia už po stáročia. Len sortiment a dopravné prostriedky sa zmenili. Lokálne produkty nahradili tovary rôznych značiek pochádzajúce s najväčšou pravdepodobnosťou z tých istých tovární. Namiesto koní a somárikov čakajú na svojich majiteľov sériovo vyrábaní plechoví tátoši. Staré námestie sa zapĺňa stánkami, úzkymi uličkami prichádzajú prví zvedavci. Ospalé centrum, do ktorého sme dorazili za tmy predchádzajúceho večera, je zrazu plné života.

Stánky s ovocím a zeleninou striedajú pojazdná cestovináreň, pekáreň a mäsiarstvo. Nasledujú kabelky, opasky, tričká a gýčové suveníry. Provizórne pulty sa prehýbajú pod tovarom. Domácich s plnými taškami pomaly nahrádzajú turisti s fotoaparátmi. Na prvý pohľad trh ako mnohé iné.

V Cannobiu však úzke kamenné uličky nevedú z centrálneho námestia len k najbližším domom. Pokračujú za obydlia, kde náhle miznú v tmavom lese, na miesta, kam dnes zablúdi už len málokto. A predsa, po starých chodníkoch od nepamäti chodili ľudia na trh podobný tomu dnešnému. Aby predali, čo dopestovali a dochovali, a nakúpili to, čo sa na strmých svahoch vysoko nad Cannobiom neurodilo. Po stáročia ľudia zostupovali lesnými cestičkami dolu do údolia, aby vzápätí pomaly stúpali znovu nahor. Po stáročia ich pohľadmi nemo sprevádzali svätí. Z obrazov barokových maliarov, ktoré zdobili ich príbytky. Z kaplniek a božích múk pozdĺž chodníkov, ktorými kráčali.

Po jednom z chodníkov sa vydávame aj my. Ruch trhoviska zaniká v diaľke, upravenú dlažbu nahrádzajú kamene zarastené burinou. Posledné domy dávno zmizli. Ticho v hustých lesoch prerušujú len gaštany padajúce do suchého lístia.

Nie som príliš spirituálne založený. Mám rád veci, ktoré sa dajú ohmatať, popísať či pochopiť. A tajomné svety sci-fi románov mi boli vždy vzdialenejšie, ako ich mysleli samotní autori. Napriek tomu mám pocit, že v lesoch nad Cannobiom akoby začínal iný svet. Akoby som sa po starom kamennom chodníku premiestňoval nielen v priestore, ale i časom. Každý krok vpred je skokom vzad, každých sto metrov prevýšenia návratom o jedno storočie.

V náročnom teréne sa človek rýchlo unaví. O pár metrov vyššie však už trpezlivo čaká prvá kaplnka, či skôr jej pozostatky. Na rozpadnutých múroch stará freska. Z pôvodnej maľby zostalo minimum. Zo svätých len fragmenty. Zdá sa, že čas meria všetkým rovnako. Torzo postáv na mňa hľadí nevidiacimi očami. Len barokoví anjelici akoby unikali neúprosnému tikotu vekov. Miesto modlitieb a prosieb. Ani čo by stále viseli vo vzduchu. Je vlažný jesenný deň, no ja cítim, ako mi naskakuje husia koža.

Napredujeme ďalej. Les redne a na svahoch oproti sa objavujú domy, staré a ošarpané. Nalepené na seba vyzerajú ako pevnosti. Nedobytné, a predsa opustené. Pridávame do kroku a o chvíľu stojíme pod prvými z nich.

Foto: Patrik Štedrák

Foto: Patrik Štedrák

Vo dverách fľaša s vodou, nado mnou pootvorené okno. Čakám, kedy niekto vykročí spoza rohu, či sa ozve detský plač. Nič. K husej koži sa pridáva aj mravenčenie na zátylku. Prenikavé ticho je zrazu nepríjemne ohlušujúce. Napriek tomu mám pocit, že ma niekto neustále pozoruje. Nikde ani živáčika. Len staré múry pustých domov. Šedé a vyblednuté. Chvíľu mi trvá, než si všimnem obraz na jednom z nich. Zo spleti prasklín na mňa s otvorenou náručou upiera zrak Madona. Zdá sa, že sa usmieva, ako matka, ktorú poteší každý návrat dieťaťa. Nebadane prikývnem na pozdrav.

Pomaly prechádzame prázdnymi uličkami. K vítajúcej Madone sa pridávajú ďalšie Matky Božie a svätí. Trpezlivo čakajúci na večnosť. Tá začína hneď za dedinou. Na cintoríne s výhľadom hlbšie do údolia. Na jeho svahoch sa v diaľke belejú susedné dediny.

Lesný chodník stúpa vyššie a vyššie. Pot sa mi nekontrolovateľne rinie dolu tvárou. Z husej kože a mravenčenia je teplota. Cesta nahor je zrazu oveľa náročnejšia a ja premýšľam, aký asi musel byť život na vysokých svahoch. V ťažkých chvíľach pomôže viera. Množstvo svätýň naznačuje, že pomoc v týchto končinách bola naozaj potrebná. Pomedzi stromy presvitá ďalšia kaplnka. Je čas na oddych. Skladám batoh i seba do tieňa nezvyčajného múru lások. Z jednej strany obrazy tej nadľudskej, zo strany druhej kronika lások pozemských, a medzi nimi len niekoľko tehál.

Múr kaplnky príjemne chladí. Gaštanové lesy navôkol sú temné a tiché, nad nimi len malý obláčik lenivo putujúci hore údolím. Pomaly sa štverá prudkými svahmi. Čakám, kedy spoza neho vykukne bucľatý anjelik.

V nasledujúcej usadlosti nás víta ďalšia Madona. Vyblednutá a putujúca do neba už po veky vekov. A pod ňou nápis – na predaj. Akoby sa večnosť dala kúpiť!

Čas je odvekým nepriateľom ľudí. V dedinkách vysoko nad Cannobiom ako keby pracoval aj proti svätým. Pomaly z nich opadáva a vytráca sa ako ich farby. Cesta naspäť je dlhá a bolestivá, ako tá krížová, popri ktorej vedie. Zastavujem na miestach, kde sa pristavili mnohí predo mnou. Roľník cestou na pole, žena vracajúca sa z trhu, mladík odchádzajúci do vojny. V hrdle mám sucho a na čele pot. Napriek tomu mnou drgľuje zimnica. Pozerám na obrazy, ku ktorým bolo vzhliadnuté už nespočetnekrát. Svätí na nich otvárajú ústa a niečo šepkajú. Ich slová sú len fragmenty, krehkejšie ako stáročné fresky.

Nasledujúcu noc som strávil v horúčkach. V hlave mi dunelo a pred očami tancovali vyblednuté postavy Madón a mučeníkov. Napriek chorobe a vyčerpanosti som sa neustále prehadzoval. Ten zvláštny stav medzi bdením a spánkom. Zavše som mal dojem, že sa mi zdá podivný sen. Svätí v ňom zostúpili z obrazov a nasťahovali sa do opustených domov. Chvíľu im trvalo, než si zvykli na život osamote. Potom už len spomínali. Aké to bolo, než odišli poslední ľudia.

Želám vám, svätí údolia Cannobio, ešte veľa rokov v tieni starých gaštanov. Nech sú k vám živly milostivé a farby majstrov dávno zabudnutých nech vás ešte dlho krášlia. Na oplátku prosím, aby ste nezabudli na tých, čo ku vám vzhliadali. Na ľudí, čo tu kedysi s vami žili ako vo sne, ktorý sa mi možno nikdy nezdal.

Autor: Patrik Štedrák, www.uspesnimanazeri.sk
Foto: Archív autora

Komentáre

Rubrika: Relax