Nikkó a okolie – druhá časť

22. september 2016 | Pridal: Viac

Druhý deň pobytu v Nikkó začíname trochu netradičnými raňajkami. Na provizórnom stole pred recepciou v našom rjókane sa týči veľká misa plná ťažko identifikovateľnej hmoty. Na jej vrchole tróni naberačka na zmrzlinu s vyklápacím mechanizmom. Na výber sú ešte párky pre trpaslíkov, plátky igelitom potiahnutého syru, čierny čaj, instantná polievka a sladké pečivo. Takýto prístup k fusion kuchyni mi pripadá viac než zvláštny, inú možnosť však nemáme: o pol hodinu odchádza autobus do národného parku a obchody sú ešte zatvorené.

Z ťažko identifikovateľnej hmoty sa nakoniec vykľuje celkom chutný zemiakový šalát. Ten sa dá skombinovať s mini párkami a syrom. Unavene vyzerajúce sladké pečivo namáčam do horkého čaju. Instantnú polievku radšej vynechávam.

Po raňajkách, ktoré mi poodhalili dovtedy neznáme možnosti kombinácie potravín, nasleduje rovnako nepoznaný spôsob cestovania verejnou dopravou. Presnejšie povedané, platenia za ňu. Pri nastupovaní do autobusu ponúkame jeho šoférovi bankovky s mincami. Ten ich rázne odmietne, podá nám malé lístočky s číslom 3 a ukáže na tabuľu nad sebou. Na nej sú číslice od 1 po 31. Pod každým číslom sa na svetelnom displeji zobrazuje suma. S pribúdajúcimi zastávkami sa rozsvieti displej pod novým poradovým číslom a zároveň zmení suma pod všetkými predchádzajúcimi. Cestujúci pri vystupovaní vhadzujú do plastovej škatule cestovné zodpovedajúce sume zobrazenej pod číslom zastávky, na ktorej nastupovali. Vodič autobusu výšku zaplateného cestovného nekontroluje. Pri vystupovaní máme menší problém. Ako zaplatiť päťtisícovou bankovkou cestovné vo výške 2100 jenov? Vodič autobusu ukáže na malú kovovú skrinku vedľa volantu. Po vložení bankovky z nej vypadne ekvivalent v podobe mincí. S otvorenými ústami vhadzujem cestovné do plastovej pokladničky, zvyšok mincí vkladám do vrecka nohavíc. Fungujúci systém založený na poctivosti cestujúcich. Z toho sa budem spamätávať tuším ešte dlhšie ako z dnešných raňajok.

Národný park Nikkó ponúka niekoľko celodenných trás vedúcich cez jedinečné ekosystémy. Hlavnými lákadlami sú predovšetkým viaceré vodopády a jazerá, ale aj rozsiahly močiar Sendžogahara v nadmorskej výške 1400 metrov. Rozhodnúť sa len pre jednu z odporúčaných trás je naozaj ťažké. Nakoniec volíme tak trochu samovražednú kombináciu niekoľkých turistických chodníkov, prechádzajúcich okolo viacerých atrakcií. Začíname v malom kúpeľnom mestečku Yumoto na brehu jazera Yunoko. Zároveň s nami sem dorazila aj organizovaná skupina dôchodcov. Zatiaľ čo oni absolvujú povinnú rozcvičku a prehliadku termálnych prameňov, my vyrážame na túru.

Cesta vedie okolo starého budhistického chrámu s tradičnými kúpeľmi onsen. Na rozdiel od tých z nášho hostinca, tieto pôsobia autentickejšie, sú umiestnené uprostred nádhernej prírody a napájané neďalekými termálnymi prameňmi. Na ich návštevu však bohužiaľ neostáva čas.

Foto: Patrik Štedrák

Foto: Patrik Štedrák

Pri prvom rázcestí začínajú komplikácie. Mapa vytlačená z internetu síce obsahuje japonské i anglické názvy, turistické značky na mnohých miestach sú však len v domácom jazyku. A tak sa snažíme nájsť na mape symboly identické s tými na smerovníku. V spleti podobných znakov je nájdenie tých z turistického ukazovateľa poriadna fuška. Po niekoľkých neúspešných pokusoch volíme systematický prístup. Jeden „číta“ znaky na tabuli a druhý sa ich snaží nájsť na mape. Čosi na spôsob: „Vidíš niečo, čo začína ako plácačka na muchy, pokračuje ako samurajský meč a končí ako mikrovlnka na stolčeku?“

Po čase pribúdajú aj rôzne varovania. Takisto v japončine, niektoré však i s obrázkami. Na jednom z nich dokážem identifikovať len červený výkričník a náčrtok medveďa. Spomínam si na sochy bôžika Džizó z predchádzajúceho dňa a tajne dúfam, že rozumie aj po slovensky.
Úsekom vyznačeným varovnými tabuľami prechádzame bez akéhokoľvek kontaktu s miestnou faunou. Nasleduje prechod močiarom Sendžogahara a záver trasy vedie pozdĺž najväčšieho z jazier národného parku – jazera Čúzendži. Na návštevu najvyššieho vodopádu už neostáva čas.

Národný park Nikkó patrí údajne k najkrajším v celom Japonsku. Obzvlášť to platí počas jesenných mesiacov, kedy sa sem turisti húfne vyberajú fotiť farebnú extravaganzu. Naša návšteva prebiehala na začiatku septembra. Listy stromov boli v tom čase bohužiaľ ešte zelené, turistické chodníky boli však zasa takmer ľudoprázdne. Rovnako populárnymi sú v období jesene aj formálne japonské záhrady. V Nikku je ich hneď niekoľko.

Tradičná záhrada v areáli chrámu Rinnódži je síce malá, ale obsahuje všetko, čo je pre japonské záhradné umenie charakteristické. Od kamenných svietnikov cez mosty ponad jazierko s kaprami až po čajovňu v tieni bonsajov.

V priestore prislúchajúcom k chrámu Rinnódži sa nachádza aj hrobka šóguna Iemicu Tokugawa – vnuka zakladateľa Tokugawskej dynastie. Je podobne veľkolepá a vyzdobená ako chrám v okolí krypty jeho starého otca. Rozsiahly park obklopuje i bývalú cisársku rezidenciu, ktorá je umiestnená na okraji mesta Nikkó. Práve sem sme mali namierené počas zvyšných hodín záverečného dňa nášho pobytu.

Areál cisárskej vily (Nikkó Tamozawa Imperial Villa) pozostáva zo vzájomne poprepájaných 106 miestností a patrí k najväčším dreveným stavbám v Japonsku. Postavená bola v roku 1899. Časť budovy však pochádza ešte z obdobia Tokugawského šógunátu, kedy pôvodná stavba stála v dnešnom Tokiu a slúžila ako dočasný cisársky palác. Po premiestnení do Nikka cisárska rodina využívala vilu ako svoju letnú rezidenciu. Na rozdiel od bohato zdobeného chrámu Tóšógú je vila Tamozawa postavená v jednoduchom a strohom štýle. Jej interiér okrem prvkov tradičnej japonskej architektúry zdobia aj koberce, lustre a ďalšie predmety dovezené zo Západu. Viaceré vnútorné nádvoria zabezpečujú automatickú cirkuláciu vzduchu a príjemný chládok vo vnútri vily.

Podľa jedného japonského príslovia človek nevie, čo je krása, pokiaľ neuvidí Nikkó. Rozsiahle chrámové areály, národný park a bývalá cisárska rezidencia predstavujú Japonsko, aké v neďalekom Tokiu len ťažko nájdete. Blízkosť a dostupnosť z hlavného mesta robí z Nikka destináciu, ktorá by nemala chýbať na zozname návštevníkov japonskej metropoly.

Autor: Patrik Štedrák
Foto: archív autora

Komentáre

Rubrika: Relax