Neuveriteľná India: McleodGanj – jednou nohou v Tibete

27. október 2015 | Pridal: Viac

Po rušných dňoch v sikhskom duchovnom centre Amritsar sa kvarteto cestovateľov rozhodlo vydať sa za čerstvým horským vzduchom, budhistickými modlitebnými mlynčekmi a akýmsi pánom Dalajlámom na osobnú vizitu. So šarmom sebe vlastným a prístupom, ktorý sa pomaly stáva naším trademarkom a našepkáva, ako nakoniec dopadne väčšina príbehov, sme samozrejme nestíhali ani jediný autobus. No keďže karmu máme fajn, pred stanicou z nás skoro urobili štyri mastné fľaky.

Cieľom a niekoľkodňovým útočiskom sa nám stal McleodGanj, východiskový tábor pre himalájske treky, dočasné sídlo tibetskej exilovej vlády a toho okuliarnatého sympoša Dalajlámu, no predovšetkým nový domov ťažko skúšaných tibetských emigrantov. Presun z Dharamsaly do tohto vysokopoloženého mestečka trval síce iba približne dvadsať minút, ale domáci nás nezabudli upozorniť, že na tej trase každoročne spadne do roklín zopár autobusov. Tento rok je už vraj kvóta naplnená, takže buďte bez obáv.

Foto: Michal Pačuta

Foto: Michal Pačuta

McleodGanj sa nachádza v oblasti Himachal Pradesh v priemernej nadmorskej výške príjemných 2081 m.n.m., pomenovaný je podľa Sira Donalda Fr…blablabla. Po preplnených indických mestách, kde sa vzduch zhmotňoval v rytme vôní do pestrofarebnej palety, pričom hranica medzi tým, či to vonia alebo smrdí bola často krajne nejasná, sme sa dostali vysoko do hôr, do miesta položeného kaskádovito na kopci, ktoré žije vlastným, pomalým a pokojným životom.

Pokrikovanie predajcov, „Hello, mister!“ a všadeprítomné tuktukujúce rikše vystriedali malé kaviarničky a čajovne. Neznesiteľné teplo bundy a pašmínové šály, prašné ulice, horský vzduch, nepreniknuteľný smog a dych berúce screensavery naživo. Hinduistický cirkusový panteón tancujúcich entít nahradili usmievaví sediaci tučkovia, budhistické modlitebné mlynčeky a farebné vlajočky (určite majú aj oficiálnejší názov, pre naše potreby skrátka ostanú vlajočkami). Mlynčekmi a vlajočkami zašli budhisti v zjednodušovaní monológov so spirituálnom predsa len o čosi ďalej ako kresťania s ružencami. Otočenie mlynčeka sa rovná jednej modlitbe a malému oprášeniu pliec vašej unavenej karmy. Mlynčekmi si točím každý deň, keď sa nik nepozerá – veď čo ak by náhodou práve budhisti mali nakoniec pravdu? Aspoň budem mať predplatené.

Prítomnosť Tibeťanov pracujúcich v obchodoch, zdraviacich vás na uliciach, s vlastnými školami tu okrem prevažujúceho budhizmu priniesla unikátnu, nebojím sa použiť slovo „neindickú“, atmosféru. Obchodníci prestávajú byť natoľko invazívni, naťahuje sa k vám podstatne menej žobravých rúk a máte neporovnateľne ľahšie srdiečko, ak svoje hmotné statky ponecháte chvíľku bez stráženia. Naturel Tibeťanov som asi najlepšie precítil, keď som sa pristavil pri stánku s orientálnymi čačkami, čo s radosťou všetci nosíme domov svojim blízkym. S miestnym businessmanom sme sa trochu zakecali, mnohé z vecí robil ručne sám, čo som mu aj náležite pochválil. Žmurkol na mňa, že doma ajhľa tuto hneď cez cestu toho má ešte viac. Ako správne vychovaný mladý muž som vedel, že pozvanie od neznámeho k nemu domov sa neodmieta a o niekoľko otočení mlynčeka neskôr sme už popíjali čajík a prezerali remeselnú kolekciu. Po chvíli som si uvedomil, že môj hostiteľ vonku veselo nechal nestrážený stánok so všetkým tovarom, ako aj peniazmi, čo doteraz zarobil. Okamžite som sa ho opýtal, či nepôjdeme naspäť dolu k stánku, aby mu náhodou niečo neukradli. Prekvapene sa na mňa pozrel: „Prečo by tu niekto niečo kradol? Veď to je blbá karma. To by nikto neurobil.“

S relaxačným a rozjímavým rázom mesta ostro kontrastuje veľká krivda páchaná Čínou, ktorou Tibeťania stále právom žijú, čo sloboda prejavu garantovaná v tomto kúte sveta len zvýrazňuje. FREE TIBET. Priznám sa, spočiatku som nerozumel prečo by Čína, prirodzene okrem lipnutia na statuse hegemóna tejto časti sveta, mala záujem o ťažko prístupný tibetský terén. Odpoveďou mi boli najčastejšie skloňované pojmy pitná voda, nerastné suroviny, vojenská strategická poloha smerom na potenciálny západný front. V McleodGanj sa nachádza celé múzeum čínskych represálií a pri večerných posedeniach kolujú neuveriteľné príbehy ľudí sediacich niekedy pri vedľajšom stole o náhlych útekoch z rodnej tibetskej hrudy a mnohých týždňoch namáhavých pochodov bez vybavenia, často aj bez topánok, cez Himaláje až sem do Indie, kde snáď bude lepšie. Na ulici z času na čas zazriete fotky grilovaných tibetských mníchov s otázkou „How many more?“ Zažijete aj diskusné seansy o tom, či je sebaupaľovanie správna vec. A čo upaľovanie iných? Všadeprítomné plagátiky a výkriky do tmy FREE TIBET, tričká FREE TIBET, odznaky FREE TIBET, náramky a náhrdelníky FREE TIBET. Medzi tým všetkým pozvánka na koncert. Leitmotív celého večera ani nemusíte hádať.

Vystupovať mal držiteľ ceny tibetskej hudobnej akadémie v kategórii fusion. Meno som samozrejme obratom zabudol, takže to pokojne mohol byť aj István Nagyi. Po koncerte som hodil reč s jedným mladým Tibeťanom sediacim pri našom stole. Najviac sa samozrejme vždy dozviete od domorodcov a ja som sa nemohol zbaviť pocitu, že mi čosi na tom celom humbuku nesedí. S mladíkom sme sa spoločne úspešne transcendovali skrz prvých pár minút smalltalkového balastu, ktorý sa bohužiaľ pri cestovaní a vysokej frekvencii zmien tvárí vo vašom okolí stáva každodenným spoločníkom. Free Tibet vraj veľmi nežerie. Aj on musel za neveselých okolností zdrhnúť z domu a usadiť sa tu. V McleodGanji sa mu páči, hoci život je ťažký a o to, čo sa deje s Tibetom sa aj živo zaujíma. No pracuje a na aktivizmus nemá čas. Skandovať Free Tibet (hlad mi to neustále komolil na Free Bufet) s korbeľom v ruke a potom sa otočiť ku kamošovi a pokračovať o prednostiach kamarátky mu skrátka nepríde veľmi kóšer. Prirodzene, že mu záleží na vlastnej krajine a na budúcnosti svojich krajanov, no život ho pohltil a odkrútiť (mlynčeky naraz dávajú úplne nový významový rozmer) si svoju názorovú a demonštračnú povinnosť voči štátu v putike neschvaľuje. Chcel by, aby sa veci zmenili, ale nie spoza krígľa. Povedal som mu čo-to o Slovensku, o tom, ako si radi a často pri pive zanadávame a medzi podpivníkmi kreslíme nový svet. Priblížil som mu pojem „krčmový odboj“. Zasmial sa.

Nevidený, pod rúškom noci odchádzam z koncertu zakrútiť si mlynčekmi. Na križovatke, ako už po niekoľko predchádzajúcich dní sa v odpadkoch lenivo prehrabáva miestne božstvo. Môj skusmý pozdrav „Múú!“ opäť nenájde odozvu. Zahnem za roh a pri pohľade na ulicu ostanem prekvapivo stáť. Lampáše. Sviečky. Kadidlá. Mních zapaľujúci trepotavý plamienok ma zbadá a usmeje sa. „Začína Diwali, sviatok svetiel“. A čo na to Dalajláma? O tom však až nabudúce.

Autor: Michal Pačuta, www.uspesnimanazeri.sk
Foto: Archív autora

Komentáre

Rubrika: Relax