Island: Zasľúbená zem pod polárnym kruhom

25. október 2016 | Pridal: Viac

Dovolím si tvrdiť, že o krajine s názvom Island sa na Slovensku veľmi veľa nevie. V správach o ňom vôbec nepočuť, nespomínajú ho v rádiách a ani v učebniciach geografie sa o ňom školáci nedozvedia viac než to, že je to tichý, sopečný ostrov nachádzajúci sa v najseverozápadnejšom výbežku nášho kontinentu. Avšak, keď som po prvýkrát položil nohu na islandskú pôdu, uvidel som, že v sebe skrýva omnoho viac tajomstiev a že je to bezkonkurenčne to najmalebnejšie miesto na tejto planéte. Pokiaľ vás zaujíma prečo, čítajte ďalej.

Myšlienka navštíviť Island ma prenasledovala už dlhší čas. Hoci v zásade veľmi nerád cestujem lietadlom a uprednostňujem autá alebo vlaky, niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že tento ostrov, takmer na konci civilizovaného sveta, stojí za všetko cestovateľské nepohodlie.

Môjmu malému výletu na Island predchádzala relatívne detailná príprava. Počas nej ma najviac šokovalo zistenie, že na Islande, s výnimkou hlavného mesta Reykjavíku, neexistuje v podstate takmer žiadna verejná doprava, žiadne železnice a premáva tu iba veľmi málo autobusov. Islanďania sa všade presúvajú autami, a to tými najväčšími, s poriadnymi pneumatikami, keďže ako som neskôr zistil, plnohodnotné asfaltové cesty sú v istých častiach ostrova skôr výnimkou ako pravidlom. Našťastie, keďže sme spolu s cestovateľskými kolegami Palim a Romanom absolvovali dobrý tréning na slovenských cestách, šoférovanie po islandských malbik endar (tzv. štrkových cestách) bolo pre nás skôr zábava ako trápenie.

Práve prenájom auta bol mojou prvou pozitívnou skúsenosťou s touto krajinou. Po dosadnutí na medzinárodné letisko Keflavík som sa spojil s Michaelom, reprezentantom tamojšej prenajímajúcej spoločnosti Cheap Jeep, ktorú môžem každému vrelo odporučiť. Po niekoľkých minútach rozhovoru a otázke, odkiaľ sme, sa z Majkla z Islandu vykľul Michal z Poľska a hneď sa naša debata odvíjala na úplne inej úrovni. Na Islande vraj žije od roku 1997, oženil sa tam a na návrat do Európy vôbec nepomýšľa. Na moju otázku prečo, sa len pousmial a povedal mi: „Veď sám uvidíš, prečo.“

Ako každý jeden človek, ktorého som na Islande stretol, aj Michal bol neuveriteľne slušný, nápomocný a ochotný. Upozornil nás na všetky podrobnosti týkajúce sa jazdenia na Islande: na štrkové komunikácie, jednopruhové mosty, na rieky, ktoré treba autom jednoducho prebrodiť, lebo nemajú mosty, na nárazový vietor o sile 120 kilometrov za hodinu a tak ďalej. Ale hlavne nás neustále varoval pred nebezpečenstvom, ktoré predstavujú ovce na ceste, čo som považoval za dobrý vtip, kým som to nevidel na vlastné oči. Populáciu Islandu tvorí približne tristotisíc ľudí, ale minimálne trikrát toľko oviec. Sú doslova všade a prebiehajú cez cestu ako šialené. Spod nádherných sopečných končiarov a hrubého panciera neuveriteľne hustej vlny vás sledujú svojimi nepriateľskými očami, akoby vedeli, že ste len cudzinec, ktorí na ich pôdu nepatrí.

Foto: Pavol Kulkovský

Foto: Pavol Kulkovský

Po všetkých výstrahách týkajúcich sa miestneho dobytka nám Michal odovzdal naše auto a so želaním šťastnej cesty nás poslal preč. Na mape nám ukázal, že ako prvé by sme si mali pozrieť mysy a fjordy na juhu krajiny v oblasti s názvom Grindavík. Na tomto mieste si dovolím pár poznámok k islandskému jazyku. Pokiaľ sa o nemčine hovorí, že vznikla tak, že z angličtiny boli odstránené všetky samohlásky, islandčina tento proces dotiahla do absolútnej dokonalosti. Napriek tomu, že sa považujem za relatívne jazykovo talentovaného človeka, som po dvoch týždňoch sústavného počúvania islandských rádií nedokázal rozoznať ani to, kde jedno slovo končí a druhé začína, o ich štruktúre ani nehovoriac. Navyše, Islanďania zjavne nemajú veľkú fantáziu pri pomenúvaní miest a oblastí. Prípona –vík znamená mesto a tak sa používa v menách takmer všetkých miest: Grindavík, Krysúvík, Húsavík, Keflavík, Dalvík, Breiðalsvík alebo jednoducho Vík (pričom miest s jednoduchým menom Vík je na Islande podľa GPS asi päť). To isté platilo pre pomenovania ľadovcov, ktoré vždy končili na –jokull, alebo vodopádov, ktoré boli vždy nejaký –foss.

Cestou na miesto určenia sme sa zastavili pri takzvanom Moste medzi kontinentmi v národnom parku Reykjánes. Na tomto mieste sa stretávajú tektonické platne Eurázie a Severnej Ameriky a podľa teórie kontinentálneho driftu sa tu Európa každým rokom vzďaľuje od USA a Kanady. Tento proces však ešte bude musieť prebiehať niekoľko stotisíc rokov, aby táto odchýlka bola nejako badateľná, ale múdri a dômyselní Islanďania cez túto roklinu pre istotu zbudovali kvalitný oceľový most, aby kontinenty udržali pri sebe čo najdlhšie. Urobili to asi aj preto, aby sa turisti mali na čom fotiť, lebo uznajte, že fotiť sa v kaňone, ktorého steny tvoria čadičové skaly a podlahu lávový popol, nie je také romantické.

Po vzrušujúcom zážitku z lezenia po vytŕčajúcich litosférických platniach sme sa konečne presunuli do oblasti v okolí Grindavíku, ktorá patrí medzi najjužnejšie miesta na Islande. Privítali nás nádherné, vysokánske útesy, ktoré z jednej strany pokrývala zelená tráva, kým z tej druhej do nich neúnavne bičovali vlny oceánu. Môj prvý nápad – vyskúšať si, aké je to vykúpať sa v Atlantiku na dohľad od Grónska – som musel po otestovaní vody veľmi rýchlo prehodnotiť a tak som sa uspokojil s výstupom na útesy. Pohľad, ktorý sa človeku naskytne na ich vrchole, je neuveriteľne nádherný. Islandské pláže sú totiž všetky čierne. Ich piesok je lávového pôvodu a jediná pláž so zlatými pieskom, Rauðisandur, sa paradoxne nachádza v oblasti západných fjordov, ktorá je najstudenšia. Avšak pohľad na to, ako strieborné vlny nekonečného oceána omývajú uhľovo čiernu zem, sa rozhodne vyrovná fotkám pláží pri západe slnka v najvychytenejších prímorských letoviskách.

Našou poslednou zastávkou prvého dňa bol vodopád Gulfoss a vedľa neho ležiaci gejzír s veľmi nápaditým menom Geysir. Ako som sa dozvedel, práve tento gejzír dal pomenovanie všetkým gejzírom na svete. A keď som sa na tabuli dočítal, že strieka až do výšky dvadsaťpäť metrov, spolu s párikom mladých britských študentov sme s nastraženými fotoaparátmi číhali na jeho výron, až kým nám jeden miestny Islanďan s úsmevom nepovedal, že gejzír Geysir už vyše päť rokov nestriekal – vraj to bolo napísané na tej istej tabuli, len ju treba prečítať do konca. Pokiaľ vraj chceme mať zážitok, máme ísť k neďalekému gejzíru Strokkur, ktorý strieka každých desať minút. A mal pravdu: Strokkur nesklamal a každých pár desiatok sekúnd (nepreháňam, naozaj to bolo tak často) vyslal do výšky asi pätnásť metrov vysoký stĺp vody, pary a síry, a to bez akéhokoľvek varovania. Až vtedy som pochopil, že pri takejto divokej a silnej prírode je naozaj možné to, čo mi Michal na začiatku hovoril – že Island získava 100 % svojej elektriny z geotermálnych elektrární.

Neďaleký vodopád Gulfoss predstavoval opačný extrém. Kým pri gejzíroch striekali ohromujúce množstvá vriacej vody nahor, len o pár kilometrov ďalej sa neuveriteľné masy ľadovej vody valili nadol. Z tohto miesta vyžarovala taká nespútaná, obrovská, ale pritom pokojná sila, že som od vodopádu nedokázal odtrhnúť oči aspoň desať minút. Dokonca aj okolití japonskí turisti na chvíľu odložili svoje veľké aparáty a dívali sa na celú tú nádheru iba tak, svojimi očami.

Na záver dňa sa nám s istým vypätím síl (boli sme traja chlapci z mesta) podarilo vztýčiť stan. Uložili sme sa na noc pod hviezdy a polárnu žiaru a asi po prvýkrát za mnoho mesiacov som sa naozaj dobre vyspal. Po prvom dni som mal hlavu plnú nadšených myšlienok a to som vôbec nevedel, že to najlepšie nás ešte len čaká.

Autor: Marcel Pavlík, www.uspesnimanazeri.sk
Foto: Pavol Kulkovský, www.facebook.com/kulkovskyphotography

Komentáre

Rubrika: Relax