Island: Krajina najčistejších vôd

24. november 2016 | Pridal: Viac

„Zober si veľa teplého oblečenia. Tam na severe bude v tomto ročnom období určite veľká zima.“ Tieto starostlivé slová vyslovila na sklonku leta moja mama, keď som jej po prvýkrát oznámil môj úmysel vybrať sa na tento stratený ostrov ďaleko za hranicami kontinentálnej Európy. Napriek tomu, že sa považujem za relatívne rozvážneho človeka, ktorý je schopný vybrať si vhodné oblečenie aj sám, jej veľkú starostlivosť jej nezazlievam. Pri islandskom počasí totiž môžete rátať naozaj so všetkým – a aj tak budete prekvapený!

Dôverujúc ľudovej múdrosti „šťastie praje pripraveným“, nabalil som si do svojho islandského batôžka jeden kus termického oblečenia na každú časť tela. Aké obrovské však bolo moje prekvapenie, keď sme po dni strávenom v studenom Anglicku (kde frázu „pekné počasie“ naozaj nepoznajú) konečne dosadli na islandskú pôdu! Vítala nás obrázkovo modrá obloha a slnečné počasie o teplote bezmála osemnásť stupňov.

Toto krásne, idylické počasie nám vydržalo akurát v prvý deň. Ako som písal v minulom článku, počas tohto prvého dňa sme navštívili Most medzi kontinentmi, útesy na južnom výbežku národného parku Reykjánes, nádherný vodopád Gulfoss a gejzír Geysir. Na druhý deň sme pokračovali ďalej na východ po južnom pobreží ostrova. Zobudil som na zvuk dažďových kvapiek, ktoré bičovali stan, spolu s kolegami Palim a Romanom sme boli do niekoľkých minút úplne premoknutý a ani trochu sa nezdalo, že by sa slnku chcelo vyjsť. Naším cieľom bol vodopád Seljalandsfoss, no ešte predtým sme sa zastavili na doplnenie benzínu v mestečku Selfoss, ktoré leží na hlavnej okružnej ceste Islandu, zvanej Hringvegúr.

Na tomto mieste som zažil jeden z najkrajších zážitkov môjho pobytu na Islande. Keďže obaja moji spolucestujúci boli fotografi, už prvý deň sa nám podarilo vybiť obidva fotoaparáty a akúkoľvek inú techniku, ktorá sa dala použiť na zachytávanie obrázkov. A tak som sa slečny, ktorá obsluhovala benzínovú pumpu pýtal, či náhodou nepredávajú aj konvertory, ktoré autozásuvky premenia na štandardný výstup, alebo aspoň výstup USB. Pokrútila odmietavo hlavou, ale povedala mi, že neďaleko, asi päťsto kilometrov na východ (pre Islanďanov je to zjavne malá vzdialenosť) v meste Egilsstaðir je obchod s elektronikou, kde sa to určite dá kúpiť. Táto odpoveď ma veľmi nepotešila, lebo Egilsstaðir sme plánovali navštíviť až o dva dni, a tak som so zvesenou hlavou odišiel od pokladne.

Práve vtedy sa stalo niečo, čo obnovilo moju vieru v ľudstvo a opäť mi v mojej duši potvrdilo názor, že Island je zasľúbená zem. Pár sekúnd po tom, ako som si sadol za volant, mi na okno zaklopal neznámy muž. Nebol najmladší – vyzeral na veľmi zachovalého päťdesiatnika – ale mal oblečenú mikinu s logom nórskej metalovej kapely a jeho predlaktia boli plné tetovaní. S istými obavami som vystúpil z auta a opýtal som sa ho, ako mu môžem pomôcť. Usmial sa na mňa a perfektnou angličtinou spustil: „Prepáčte, nemohol som si pomôcť, ale vypočul som si váš rozhovor tam s tou slečnou pri pokladni. Viem, aké je to ťažké, nájsť na tomto ostrove obchod s elektronikou, preto by som vám rád dal moju redukciu. Dúfam, že vám pomôže a prajem vám peknú cestu!“ Stál som ako obarený. Nikdy v živote som sa s podobnou srdečnosťou, obzvlášť voči cudzincom, nestretol. Podarilo sa mi ho presvedčiť aspoň na to, aby si za svoju redukciu zobral päťsto islandských korún (približne tri a pol eura), lebo na viac sa presvedčiť nedal. Sadal som si naspäť do auta s rovnakým pocitom, ktorý som mal ako dieťa, keď mi ocko spojazdnil ovládač od autodráhy. A od tej chvíle sa naše mokré, temné, upršané ráno začalo meniť na jeden z najlepších dní môjho života.

Foto: Pavol Kulkovský

Foto: Pavol Kulkovský

Najvyššou rýchlosťou, akou sme si trúfali brázdiť islandské cesty plné dažďa a oviec, sme vyrazili k vodopádu Seljalandsfoss. Nachádzal sa blízko hlavnej cesty Hringvegúr, bolo ho vidieť na kilometre ďaleko a smerovali k nemu celé davy turistov. A veru mali prečo: predstavte si obrovské masy vody, ako sa z roztápajúceho horského ľadovca rútia do malého jazierka z vyše šesťdesiatich metrov. A aby toho nebolo málo, tesne nad miestom, kde sa všetky tie vody rútia nadol, je malý kamenný poloblúk, cez ktorý vedie hlavný turistický chodníček, takže môžete doslova stáť pod vodopádom a dotknúť sa ho bez toho, aby vás strhol do priepasti. Napriek tomu, že sme boli celí mokrí a voda ohlušujúco revala, bol to jeden z najlepších zážitkov môjho života.

To som ale ešte nevedel, že najväčšia krása toho dňa ma ešte len čaká. V kratučkej vzdialenosti od vodopádu Seljalandsfoss sa nachádza druhý vodopád Gljúfrafoss, doslova „ten, ktorý žije v kaňone“. Islanďania ho niekedy nazývajú aj tajný vodopád, lebo ho zo žiadnej cesty nie vidieť a vedie k nemu iba uzučká jaskynka, ktorej dnom preteká riečka vytvorená týmto vodopádom. Jediný spôsob, ako sa k tomuto vodopádu dostať, je preskákať túto riečku po kameňoch, až kým sa nedostanete k zvislému valcovitému tunelu, akoby vytesanému do skaly, po ktorého obvode sa v štyroch prúdoch valia vody vodopádu.

V podvečerných hodinách, príjemne unavení a zmoknutí po oboch vodopádoch, sme pokračovali v ceste ďalej na východ. Asi po dvadsiatich minútach sme narazili na odbočku označujúcu prírodnú pamiatku s nič nehovoriacim názvom Fjaðrárgljúfur. Keďže ešte nebol čas na utáborenie, rozhodli sme sa, že záverom dňa stíhame rýchlo odfotiť nejakú tu horu či vodopád. Avšak Fjaðrárgljúfur nebol ani jedným, ani druhým, a v obrovskej miere prekonal naše očakávania. Keď som ho videl po prvý raz, stál som ako ohromený.

Ak ste niekedy boli v Lačnovskom kaňone alebo Suchej doline, videli ste nádherné úžiny vytvorené matkou prírodou. Avšak s Fjaðrárgljúfurom ich nemožno ani trochu porovnávať. Predstavte si veľkú, ale pritom úzku skalnú roklinu, do ktorej v pravidelných intervaloch, z ľavej aj pravej strany, zasahujú ako zuby skalné výbežky. Jej stredom tečie rieka plná tej najčistejšej vody, akú kedy táto planéta poznala. A tá vôňa! Všetky skaly sú napriek svojmu drsnému vzhľadu pokryté zelenou trávou, machom a exotickými kvetmi, ktoré pripomínajú horce, ale voňajú omnoho prenikavejšie. A samozrejme, na konci kaňonu je nie jeden, ale rovno tri vodopády, ktoré živia rieku uprostred.

Toto je miesto, ktoré by mal navštíviť každý človek. Jeho krása, pokoj a čistota dokážu urovnať aj tie najťažšie spory, vyliečiť najhoršie rany, uľahčiť od najťažších problémov. Je to miesto, kde aj vegetarián bude ochotný dať si kúsok čabajky, miesto, kde vám pri požiadaní vašej vyvolenej o ruku stačí mlčať, lebo všetku prácu urobí príroda za vás. Je to miesto, kde sa svetový mier a večný blahobyt dajú uskutočniť.
Je to tiež miesto, kde sme sa rozhodli stráviť noc. A napriek neuveriteľne ľadovému ránu – a ešte ľadovejšiemu rannému kúpeľu – to bolo najkrajšie ráno celého môjho života. Nabití energiou tohto miesta sme vyrazili ďalej na východ, na nedobytné fjordy východného pobrežia, ktorému dominovali mestá Egilsstaðir, Seydisfjordúr a Akureyri. Ale o tom až nabudúce.

Autor: Marcel Pavlík, www.uspesnimanazeri.sk
Foto: Pavol Kulkovský, www.facebook.com/kulkovskyphotography

 

Komentáre

Rubrika: Relax