Vykupiteľ duší

28. október 2013 | Pridal: Viac

pačutova new

IVETA PAČUTOVÁ (*1961) je profesionálnou prednášateľkou a konzultantkou v oblastiach manažmentu, výberu a práce s ľuďmi, a autorkou nového slovenského románu Vykupiteľ duší. O tom, ako táto kniha vznikla, čím je výnimočná, čo môže čitateľom ponúknuť a ako im vie pomôcť, sa s ňou zhováral MARCEL PAVLÍK.

Čo vás viedlo k napísaniu vašej knihy?

Vždy, keď som čítala naozaj dobrú knihu, cítila som akýsi odraz vo svojom vnútri. Čosi vo mne reagovalo na autorove myšlienky. Toto chvenie v duši milujem a jedného dňa mi napadla myšlienka, aké to asi je, keď taká kniha vzniká? Bolo mi jasné, že prišiel čas to skúsiť. Prvá postava, ktorá v tomto príbehu vznikla, bola postava istej magickej bytosti, snáď až božskej entity, ktorú som nazvala „Nikto“. Jej úlohou bolo vstúpiť do tela človeka tesne pred smrťou a spretŕhať všetky väzby k tomuto životu, aby sa jeho duša mohla rozplynúť vo večnosti. Keďže mi súčasnosť prišla priveľmi plytká na jeho príbeh, dej je zasadený do minulosti, do prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia.

Ako teda kniha vznikala?

V podstate už od začiatku žil príbeh svojím vlastným životom. Vymyslela som síce postavy a zasadila ich do prostredia, no už od prvej chvíle sa ich osud začal poberať smerom, s ktorým som pôvodne mnohokrát ani nepočítala. Dá sa povedať, že som bola len akýsi tichý pozorovateľ, ktorému bolo dovolené zaznamenať osudy mojich postáv. Napríklad, pôvodne som vytvorila postavu jednoduchšie zmýšľajúceho kostolníka, ktorý si z času na čas viedol denník. No keď som jeho zápisky začala písať, boli nakoniec tak prihlúple, že z pôvodne jednoduchého a ženatého kostolníka sa stal mentálne zaostalý zvonár, ktorý žil sám.

V tom čase som si vzala voľno, nerobila som nič iné, iba písala. V podstate som žila príbehom mojich hrdinov, nesledovala som televíziu ani nečítala žiadnu knihu. Možno práve to spôsobilo, že každá postava má svoje vlastné charakteristické zmýšľanie a vyjadrovanie. Jeden z recenzentov sa vyjadril, že práve táto farbistosť je jedno z hlavných pozitív.

 Obohatila vás táto skúsenosť?

Písanie mi poskytlo priestor na to, aby som sa mohla zamyslieť nad bytostnou podstatou človeka. Ak sa „Nikto“ snažil pochopiť ľudí, nemohlo sa mu to podariť, lebo sám nebol človek. Nevedel porozumieť tomu, prečo ľudia hovoria a konajú inak, ako zmýšľajú. Nedokázal sa vyznať v tom, že niekto predstiera lásku, keď v skutočnosti nenávidí a naopak. Pozorovať a hodnotiť človeka pohľadom nie ľudským bolo veľmi zaujímavé. Snáď to čitateľa privedie k zamysleniu.

 Ak tomu správne rozumiem, hlavnou témou je láska?

Nuž, vytvoriť príbeh bez lásky pravdepodobne nie je možné a ani som to nechcela. Avšak, nie je to hlavná niť príbehu. Hlavným zámerom bola snaha o pochopenie človeka z rôznych perspektív. V príbehu napríklad nájdete postavu dievčatka, ktoré je hluchonemé. Nemám nijakú osobnú skúsenosť s hluchonemým dieťaťom, no bolo pre mňa veľmi zaujímavé snažiť sa zachytiť, ako by hluchonemý človek vnímal svet okolo seba. Pokiaľ neviete rozprávať a nepočujete, musíte pri vyjadrovaní omnoho viac používať emócie. Keď nemáte k dispozícii reč, komunikácia je omnoho viac než len suché slová. Hluchonemé dieťa sa vás nevie opýtať: „Prečo?“, a vy tak neviete, na aké otázky si hľadá odpovede. Bolo pre mňa úplne fascinujúce, keď som sa snažila naučiť pochopiť človeka v tej dobe aj z tejto stránky. Práve porozumenie a pochopenie ľudí je hlavnou témou. Láska s ním iba kráča ruka v ruke.

Čo vás pri písaní inšpirovalo?

Mám rada knihy, ktoré človeka rozochvejú a zarezonujú vo vás. Knihy, na ktoré po týždni zabudnete, ma veľmi neoslovujú. Sú knihy, ktoré vo vás znejú aj roky po ich dočítaní. Osobne za svoje „srdcovky“ považujem knihy Stefana Zweiga. Je to pre mňa „pán autor“. Najmä jeho „Svedomie proti násiliu“ a „Svet včerajška“ sú moje knihy kníh. Bol to Žid, ktorý za druhej svetovej vojny musel emigrovať a jeho knihy boli za Hitlerovho režimu pálené. Nikdy sa s touto tragédiou ľudstva nezmieril a nakoniec spáchal samovraždu. Ani náhodou by som sa neodvážila prirovnať moju knihu k ničomu, čo kedy napísal, no je to autor, ktorého rozhodne odporúčam. Ďalšia kniha, ktorá dodnes vo mne znie, je „Večne spievajú lesy“ od T. Gulbranssena. Na túto tému by sme sa vedeli baviť naozaj dlho: je veľa kníh, ktoré by stáli za zmienku.

Boli ste k umeniu vedená v detstve?

K písaniu určite nie, knihy však boli neoddeliteľnou súčasťou života našej rodiny. Asi najvýraznejšie sa umeniu venuje môj otec. Celý život pekne maľuje a dosiahol mnohé úspechy. Moje detstvo bolo prevoňané olejovými farbami.

Prečo by si vašu knihu mal človek prečítať?

Myslím si, že knižka privedie človeka k myšlienkam, ktoré mu počas bežného života v tejto uponáhľanej dobe unikajú. Jedna moja priateľka mi volala, že ju prečítala z večera do rána na jeden dych a povedala, že jej prebehli hlavou otázky, ktoré si už položila tisíckrát, no nikdy si na ne nestihla odpovedať. Každý z nás už zažil obdobia, keď sme padli na kolená, museli zozbierať sily a znovu vstať. Nech to bolo akokoľvek ťažké, práve v tomto čase nás život prinútil pátrať po dôvode nášho trápenia. Poznania, ku ktorým sme vtedy dospeli, patrili k najdôležitejším pravdám, ktoré nás neskôr ovplyvňovali. Dúfam, že si čitateľ v knihe nájde otázku, na ktorú prišiel čas nájsť aj odpoveď.

Okrem písania sa dlhé roky pohybujete vo svete biznisu. Ako krásna literatúra súvisí s manažmentom a riadením ľudí?

Literatúra reprezentuje v živote človeka estetiku. Život nie je len o práci a honbe za veľkými cieľmi: nech už je človek akokoľvek veľký a materiálne bohatý, má svoje citlivé vnútro, ktoré práve literatúra dokáže osloviť. Niekedy je dobré oprášiť alebo prebudiť vlastné duchovno, lebo prehnať sa životom iba kvôli tomu, aby človek zabral nové trhy, zväčšil zisk a dosiahol vysoké štatistiky je síce fajn, ale na konci takéhoto života zostávajú iba čísla. A číslami sa kvalita života ohodnotiť nedá. Koľko je „dosť“? Štyridsať? Štyri milióny? Štyri miliardy? Keď na to ľudia zabúdajú, ochudobňujú sa o veľkú časť toho, čo život ponúka. Niekedy je dobré otvoriť svoje okná do duše a trochu si v nej vyvetrať. Ak niekomu knižka v tomto smere aspoň trochu pomôže, svoj cieľ splnila a budem veľmi rada.

 Vo vašej knihe veľa hovoríte o osude, správnosti a nesprávnosti rozhodnutí, o láske, živote i smrti. Ako by podľa vás mal človek konať, aby žil svoj život šťastne?

Aby človek prežil život v šťastí, mal by si udržať čisté srdce a čisté ruky, viac dávať ako brať a nezabúdať na to, že okrem neho žijú na svete aj iní ľudia a nikto z nich to nemá jednoduché. Raz som čítala krásny citát: „Buď ku všetkým milý, lebo každý, koho stretneš, zvádza ťažký boj.“ Aj ten najúspešnejší človek na Zemi má niečo, čo ho z času na čas „dostáva“ a zráža na kolená, a na to nikdy netreba zabúdať.

Myslím si, že k šťastiu sa človek môže priblížiť vtedy, keď sa dostane do štádia, kedy prestane považovať svoje problémy za tie najhlavnejšie a nemá viac pocit, že musia brať všetci ohľad len naňho. Naopak, začne venovať väčšiu pozornosť a viac priestoru potrebám druhých. Som presvedčená, že práve vtedy si začína dláždiť cestu k duševnej vyrovnanosti. A odtiaľ je šťastie už len na krok. Často, keď bolo mne osobne ťažko, najlepším riešením bolo nesústrediť sa iba na seba, ale urobiť niečo smerom od seba, smerom k druhým. Ak máte pocit, že vás zavalili problémy a nevidíte cestu von, venujte svoju pozornosť ostatným. Ak sa rozhliadnete okolo, nájdete človeka, ktorý potrebuje vašu pomoc, alebo niekoho, kto niečo zvládol a zaslúži si pochvalu. Nezaváhajte! Život vám práve ponúkol východisko. Urobte niečo pre ostatných a v tom istom okamihu sa budete cítiť ľahšie. Tento postup funguje ako tá najlepšia terapia, lebo keď sa človek zaoberá len svojou vnútornou čiernotou, nikdy ňou neprenikne. Hneď, ako pošle trochu svetla smerom von, presvieti aj sám seba. Preto sa dobre pozerajte: vždy je okolo vás mnoho iných ľudí, ktorým viete pomôcť. Život vám to vždy mnohonásobne vráti.

Autor: Iveta Pačutová

Foto: Ladislav Pavlík

Komentáre

Rubrika: Príbeh podnikateľa