Podporujeme tradičnú výrobu na Liptove

4. august 2016 | Pridal: Viac

PAVEL ŠIARNIK je spoluzakladateľom, spolumajiteľom a výkonným riaditeľom spoločnosti KZLM-Tilia, s.r.o., ktorej rozsiahly areál nájdete v srdci Liptovského Mikuláša na Garbiarskej ulici. Spoločnosť nadviazala na dlhú tradíciu koželúžnej a strojárskej výroby na Liptove a v súčasnosti sa venuje výrobe a distribúcii ochranných pracovných prostriedkov, odevov, výrobe a vývoju vlastnej pleťovej a vlasovej kozmetiky pre maloobchod a veľkoobchod, ako aj podpornej strojárskej výrobe a servisu pre garbiarsky a kožiarsky priemysel. Ich vysokokvalitné výrobky a služby sa tešia veľkej obľube nielen doma na Slovensku, ale aj v zahraničí naprieč všetkými kontinentmi.

S pánom Šiarnikom sme sa rozprávali o jeho podnikateľskom príbehu, hlavných osobných a pracovných zásadách, o krásach práce s vlastnou výrobou a cieľoch do budúcnosti. Rozprával sa s nim MARCEL PAVLÍK.

Pavel Šiarnik (foto: Ladislav Pavlík)

Pavel Šiarnik (foto: Ladislav Pavlík)

Aká bola vaša cesta k vlastnému podnikaniu?

Kožiarske závody, ktoré obývali priestory, kde dnes sídli naša firma, boli kedysi jedným z nosných podnikov v Liptovskom Mikuláši s veľmi dlhou tradíciou. Ja a moji kolegovia-spoločníci sme spoločne pracovali v jednom z jeho oddelení, konkrétne na oddelení technického rozvoja, ktoré sa staralo o štyri hlavné výrobné divízie. Boli sme zodpovední za technologický rozvoj a vývoj, technickú prípravu výroby a za jej údržbu a racionalizáciu.

Keď táto obrovská fabrika po skončení socializmu padla, museli sme sa veľmi rýchlo rozhodnúť, čo ďalej. Už vtedy fungovali mechanizmy ako konkurzy, exekúcie, platobná neschopnosť a podobne. V tom čase zamestnávali Kožiarske závody približne štyritisícpäťsto ľudí a počítalo sa s tým, že minimálne polovica z nich stratí prácu. Prví na rade boli „darmožráči“ ako administratíva a technici, lebo vývoj samozrejme nikto nepotreboval.

Tak sme sa museli rozhodnúť, kam sa zaradíme. Vedeli sme, že buď skončíme na úrade práce, alebo sa z nás, radových zamestnancov, stanú podnikatelia. Keďže nám sa na úrad práce ísť nechcelo a neboli sme veľmi ochotní opustiť náš závod a kolektív, v ktorom pracovali mnohí naši priatelia, povedali sme si, že ideme do toho.

Do vlastného podnikania sme šli takpovediac s odvahou nič netušiaceho. Netušili sme, čo všetko podnikanie obsahuje, nemali sme žiadne peniaze a spočiatku to bolo veľmi náročné. Navyše, vtedajší manažment týchto závodov nám povedal, že buď do toho pôjdeme naplno a prevezmeme objekt taký, aký bol, so všetkým zariadením vrátane nepotrebných výrobných liniek a skladov, alebo sa dohodneme na dvojmesačnej výpovednej lehote a celý objekt sa odpredá niekomu, kto to celé zavrie.

Bolo to náročné obdobie. V deväťdesiatych rokoch mali úvery úrokové sadzby aj 24 % a pre bežného človeka neboli dostupné. Nemali sme žiadny majetok, ktorý by sme mohli založiť a žiadna banka sa s nami nechcela baviť. Ale keďže sme boli hodení do vody, museli sme povyťahovať všetky rezervy, čo sme mali, a jednoducho to risknúť.

Na konci deväťdesiatych rokov som mal to šťastie, že som sa začal vzdelávať. Postupne som sa učil, ako sa z odborára zmeniť na podnikateľa a ako uriadiť firmu bez toho, aby mi prerástla cez hlavu. Mnoho vecí sme s kolegami samozrejme robili intuitívne a dobre, takže sa nedá povedať, že by sme firmu neudržali bez toho, ale vďaka vzdelávaniu nám bolo jasnejšie, prečo isté deje prebiehajú, prečo ľudia konajú tak, ako konajú a prečo je nutné urobiť taký či onaký krok. Museli sme sa tiež naučiť určiť si priority, vzdať sa činností, ktoré neboli perspektívne a nezachraňovať ich za každú cenu. Zbytočné aktivity vám odčerpávajú čas aj energiu a tá potom chýba tam, kde je naozaj potrebná.

S kolegami sa často smejeme, že sme nezačali podnikať preto, lebo sme mali nejakú víziu alebo podnikateľský nápad, ale bola to takpovediac z núdze cnosť: chceli sme si uchovať prácu, ktorú sme milovali, a nechcelo sa nám ísť na úrad práce. Povedali sme si, že zachrániť našu firmu stojí za to, lebo tradícia kožiarskej výroby v Liptovskom Mikuláši má už vyše päťsto rokov – preto sa ulica, na ktorej sídlime, volá Garbiarska. Fabrika, ktorá fungovala vedľa nás, skončila, jej manažment prepustil ľudí, predal všetky stroje a dnes na jej mieste stoja, či skôr ležia, zarastené ruiny. Takéto konanie podľa nás nebolo správne a ja osobne by som sa pravdepodobne hanbil pred svojimi ľuďmi, ak by som také niečo urobil.

Pavel Šiarnik (foto: Ladislav Pavlík)

Pavel Šiarnik (foto: Ladislav Pavlík)

Prečo ste sa rozhodli práve pre výrobu?

Aby som bol úprimný, je to z dvoch dôvodov. Prvý je takpovediac marketingový: chceme si držať imidž slovenského výrobcu, lebo takto lepšie predáte akýkoľvek sortiment. Ponúkame síce aj sortiment z Číny a iných krajín, ale vieme ho pri ponuke porovnať s tým naším a skutočne ukázať pravé rozdiely.

V niektorých sortimentoch je vlastná výroba iba otáčanie peňazí, lebo keď zrátate všetky mzdy, náklady na materiál a na nejakú minimálnu réžiu, skončíte približne na nule. Ale držíme a niekedy aj dotujeme výrobu preto, lebo pokiaľ by sme sa jej vzdali, bolo by veľmi náročné opäť ju oživiť a nerobil by ju už nikto.

Druhý dôvod pramení z perspektívy budúcich rokov. Náročné časy pre výrobu nebudú trvať večne. Myslím si, že situácia sa otočí, lebo aj v Číne už rastie chuť po lepšom živote a ani Číňania už nebudú ochotní pracovať za pätnásť centov. Aj tam bude rásť dopyt po väčších mzdách, porastú ich nároky a nebudú ochotní robiť za akýchkoľvek podmienok, a opäť vznikne priestor, ako sa s našimi výrobkami presadiť. To však neznamená, že by sme mali prestať hľadať skulinky na trhu a ponúkať výrobky, na ktoré Čína zatiaľ nemá. Na rozdiel od nich vieme vyrábať na mieru, ihneď, vo vysokej kvalite a primeranej cene.

Udržanie výroby je otázka šikovnosti. Nedávno sme boli na služobnej ceste v Čechách, kde nám náš partner hovoril, že má podobnú výrobu a bol v podobnej firme vo Fínsku, kde robotník zarába tritisíc eur. Fíni vyrábajú z tých istých surovín ako my a dokážu to predávať trikrát drahšie! Majú tak dobre podchytený trh, že sa im to jednoducho darí. Aj my máme verných zákazníkov, ktorí kupujú naše drahšie rukavice, hoci si môžu kúpiť čínske. Trh sa stále vyvíja a to, že dnes je Čína lacná, nebude platiť vždy. Preto keď máte výrobu, oplatí sa ju podržať.

Aké sú vaše hlavné zásady práce s ľuďmi?

Základnou zásadou je rozprávať sa s ľuďmi otvorene, a to nielen o problémoch, ale aj o našich cieľoch. Základným nástrojom manažéra je komunikácia, lebo tá je nevyhnutná na to, aby sme navzájom vedeli o svojich potrebách, problémoch a zabránili tomu, aby vznikali nejaké „šumy“.

Tiež sa snažím učiť zamestnancov, aby nekomunikovali priamo so mnou a neobchádzali svojho priameho nadriadeného. Ak aj niečo potrebujú priamo odo mňa, je lepšie, ak najprv prídu za svojím šéfom a ten to potom rieši so mnou. Ak už nejaký zamestnanec cíti nejakú krivdu a má nejaký problém, ktorý nechce alebo nemôže vyriešiť so svojím šéfom, trvám na tom, aby tu boli spolu. A požiadam toho dotyčného, aby hovoril otvorene a podal svoje slová takou formu, aby to bolo možné konfrontovať spoločne. Často mnohé problémy neviem vyriešiť ani ja, lebo to jednoducho musí riešiť človek priamo na mieste, a je dobré učiť ľudí k samostatnosti.

Ďalšou zásadou je rozhodovať sa okamžite a na mieste, nenaťahovať to. Ak sa nerozhodnete hneď, problémy majú tendenciu narastať a zväčšovať sa.

Pavel Šiarnik (foto: Ladislav Pavlík)

Pavel Šiarnik (foto: Ladislav Pavlík)

Vraveli ste, že máte aj vlastné maloobchodné predajne. Aké sú vaše zásady ich vedenia?

Máme vlastné predajne v Liptovskom Mikuláši a Ružomberku a zodpovedá za ne môj spoločník, ktorý je naším obchodným riaditeľom. Pri vedení predajne by som odporúčal, aby jej vedúci získal pohľad kupujúceho na svoju predavačku a sortiment. Mne sa stáva, že mi ľudia hovoria: „Bol som vo vašom obchode a vaša pani predavačka bola taká milá, že som mal pocit, že by mi zniesla aj modré z neba. Narozkladala mi tam tak veľa vecí, že mi bolo až trápne odísť bez toho, aby som si niečo kúpil. Máte tam veľmi solídny výber a dobrú starostlivosť.“

Takéto slová vždy potešia. Samozrejme, každý svoju ideálnu predajňu vníma inak, ale je dobré mať a zbierať postrehy druhých ľudí, lebo ich potom viete odovzdať svojej predavačke a pracovníkom, viete sa pripraviť dopredu a viete, aké situácie môžete očakávať. Ak sa vám nejaký postreh opakuje viackrát, asi to nebude náhoda a oplatí sa na to pozrieť. Niektorí ľudia majú radi priamu starostlivosť a nechajú si pokojne vyložiť aj celý regál, kým niekto iný chce, aby sa doňho nikto nestaral. Získajte si od svojich zákazníkov pohľad na vaše predavačky a predajne, lebo to, čo si zistíte sami, nie je vždy objektívne.

Čo považujete za najväčšie chyby v podnikaní?

Aby som neopakoval to, čo som už povedal, povedal by som, že častou chybou je zavčasu zísť z cesty. Príliš malá vytrvalosť vás nikam nedostane. Ale veľkou chybou je ísť aj hlavou proti múru. Na prácu sa treba pozerať triezvo, urobiť rozhodnutie, že toto nebol dobrý nápad, ukončiť to, minimalizovať škody a posunúť sa ďalej. Je potrebné jasne zhodnotiť každý váš projekt a keď sa stane niečo, čo človek neočakával, treba to vedieť priznať a ukončiť včas.

Ďalšia chyba, ktorú ľudia často robia je to, že neplánujú. Človek musí plánovať dopredu, strategicky aj takticky, a vedieť, čo sa bude diať. Už som spomínal príklad s perinou: musíte vedieť, či pre vás vaša perina nebude pridrahá a či vás to ekonomicky nezabije. Je to rovnaké, akoby ste sa chystali prejsť zákrutu príliš rýchlo – väčšinou tam nič nie je, ale ak sa nepripravíte, vie vás prekážka či protiidúce auto nepríjemne prekvapiť. Musíte myslieť dopredu, plánovať s predstihom a vedieť, kam idete.

Celý rozhovor si môžete prečítať v časopise Úspešní manažéri 7/2015 >>

Foto: Ladislav Pavlík

Komentáre

Rubrika: Príbeh podnikateľa