Byť „dobrý“ alebo úprimný?

17. september 2015 | Pridal: Viac

Príde čas, keď si túto otázku položíme všetci, či už sme šéfovia alebo podriadení. Každý má na to svoje osobné dôvody. Najčastejšie si ju pokladáme vtedy, keď čelíme hraničnej situácii a musíme sa rozhodnúť. Buď zasiahneme represívne a budeme za despotu, alebo to necháme tak a v očiach podriadených skončíme ako slaboch. Nie je to príjemná predstava, že?

Aké je v tejto situácii správne rozhodnutie? A vôbec, prečo by malo šéfovi záležať na tom, čo si o ňom myslia jeho podriadení? Nie je to náhodou on, kto tu stanovuje pravidlá?

Touto otázkou sa dostávame na koreň veci. Ak sme si od začiatku nestanovili žiadne pravidlá, nemôžeme sa čudovať, keď to vyzerá tak, akoby si každý robil, čo chce, s patričným výsledkom a následkami. Na druhej strane, ak sú pravidlá stanovené na všetko s veľkým dôrazom a človek sa cíti ako vo futuristickom väzení, ani to nie je to pravé orechové. Akékoľvek extrémy nefungujú – nikdy nefungovali a ani nikdy fungovať nebudú. Slovo „nikdy“ pritom používam veľmi opatrne, no som si istý, že v tomto prípade platí.

Čo je teda správne, nechávam už na vašom rozhodnutí. Koniec koncov, vy rozhodujete o tom, ako to u vás bude vyzerať. Pokiaľ sa vám však nepáči vyberať si iba z dvoch vyššie uvedených možností, máte na výber aj inú cestu.

Foto: Tomáš Benčík

Foto: Tomáš Benčík

Podriadení majú svoju hodnotu

V prvom rade si treba uvedomiť, že s hraničnou situáciou si vždy viete poradiť. Ja osobne som mal obdobie, keď prišli na moje oddelenie niekoľkí noví ľudia, ale veľmi dlho sa neudržali. Pre obe strany to boli ťažké začiatky. Podriadení si ťažko zvykali na moje vysoké nároky a prehnaný perfekcionizmus, no a kto nevydržal, ten išiel preč. Najprv mi to bolo jedno a vravel som si, že predsa zlyhali oni, nebola to tá pravá práca pre nich, že boli pomalí, leniví a tak ďalej. Videl som chybu iba v nich a ani som si nepripúšťal, že je aj na mojej zodpovednosti, ako to celé dopadne.

Mal som však všímavého šéfa, ktorý postrehol moje „psie kusy“ a upozornil ma na ne. Úprimne povedané, sprvu som s jeho postrehom nechcel súhlasiť. Postupom času som to však začal vnímať lepšie a pochopil som, čo chcel povedať tým, že je to aj na mne. Začal som sa viac rozprávať so svojimi kolegami, prestal som ich považovať za menejcenných, zostúpil som zo svojho „piedestálu nadradenosti“, zaujímal som sa aj o ich súkromný život a spoznával ich.

Nemyslite si, že to šlo zo dňa na deň. Bolo to postupné, nenásilné. Aj im to bolo zo začiatku trochu čudné, potom sa ale chytili a uvítali túto zmenu k lepšiemu. Aj tu som si však dal pozor, aby neboli prekročené určité hranice. Pomaly som zisťoval, na koho čo platí a ako musím s kým hovoriť, aby som docielil želaný výsledok. Podarilo sa mi dostať celú situáciu do toho bodu, že už odo mňa nikto neuteká, dokonca sa ani nederie na iné oddelenie. Poviem vám, nie je to príjemné, keď zistíte, že vaši podriadení by najradšej pracovali hocikde inde vo firme, len nie pod vaším velením. Je to ťažká pilulka na strávenie. Podarilo sa mi však získať si ich dôveru a naopak a teraz je to omnoho lepšie.

Pýtajte sa na ideál

Jednou z pomôcok, ktoré mi pri tom pomohli, je menšia anketa, ktorú osobne odporúčam urobiť aj u starých zamestnancov. Budete možno prekvapený, čo sa dozviete od ľudí, o ktorých ste si mysleli, že ich poznáte. Za úlohu som im dal napísať, ako si predstavujú ideálneho šéfa, ako by to malo vyzerať na oddelení a ako to má fungovať lepšie. Robili to mimo pracovnú dobu, aby mohli pokojne premýšľať a vysvetlil som im aj to, aké je to pre mňa dôležité.

Z výsledkov som bol potom sám prekvapený. Predtým, než som si prešiel ich odpovede som si sám urobil svoj zoznam o tom, ako by to malo vyzerať. Skĺbením oboch som potom dal dokopy ideálnu predstavu. Samozrejme, že niektoré ich utopistické predstavy som im škrtol. To, že to budú „skúšať“ som predpokladal a na ich mieste by som to urobil aj ja.

Vďaka tejto akcii sme však mali jasno. Videl som, čo je pre nich dôležité a následne nato som spracoval postup, ako to bude vyzerať na oddelení a čo od nich ja vyžadujem. S každým som to prešiel osobne. Dalo to trochu práce, ale musím povedať, že to bol ten najlepšie investovaný čas do mojich podriadených, odkedy som sa stal šéfom.

Do úvahy treba brať to, že to chce trochu času. Zo dňa na deň to nebude. Jedinú veľkú chybu, ktorú môžete ako šéf urobiť, je „zabehnúť“ to všetko raz a nechať to napospas osudu. „Veď ono to už nejako pôjde“ – nuž, nie, nepôjde. Práca s ľuďmi je neustála povinnosť a mení sa tak, ako sa menia ľudia. Vyžaduje si veľa trpezlivosti, pozornosti, kontroly, zodpovednosti a miestami aj nadhľadu.

Ľudia sú najradšej, keď ste k nim úprimný. Nie vždy celkom dobre znášajú to, ak ste príliš úprimný, lebo surovú kritiku má rád len masochista. Namiesto toho iba poukážte na istú oblasť a povedzte, čo treba zmeniť či zlepšiť. Pomocou vzájomnej spolupráce, súhlasu a ochoty to aj zlepšíte. Váš človek vám bude nesmierne zaviazaný a vy uvidíte výsledky vo veľmi rýchlom čase. Koniec koncov, je to plus aj pre vás, lebo takto sa buduje rešpekt.

Je len na vás, ako sa rozhodnete. Ja moje rozhodnutie neľutujem, hoci stále je čo zlepšovať. Ak si však dáte tú námahu, tak vás výsledok veľmi poteší. Vytrvajte vo svojej snahe a bude to stále lepšie a lepšie.

Autor: Marek Béreš, DeutschMann Internationale Spedition, s.r.o., www.deutschmann.sk
Foto: Tomáš Benčík, www.tomasbencik.com

Komentáre

Rubrika: Personalistika